Ako sa s deťmi rozprávať o inakosti?

Spomínam si na jeden zážitok s mojím, vtedy štvorročným synom. Vošli sme na poštu a postavili sme sa do radu, hneď za pána na vozíku. Syn nadšene zvolal: „Aj ja chcem takýto vozík.“ Moja reakcia bola skôr intuitívna ako premyslená. Položila som si ukazovák na pery, čím som synovi naznačila, aby stíchol. Potom som mu pošepkala, že pán asi nemôže chodiť, a preto je odkázaný na takýto vozík. Pánovi na vozíku som sa ospravedlnila.

Teraz, keď nad situáciou rozmýšľam, si uvedomujem, že moja reakcia bola možno zdvorilá, no ako životná lekcia pre syna nie veľmi efektívna. Tým, že som syna decentne umlčala a vysvetlenie mu pošepkala do ucha, som celej situácii dala punc trinástej komnaty, akejsi tabuizovanej témy, o ktorej sa nehovorí nahlas. Mojou poľahčujúcou okolnosťou bolo, že som v tom momente uvažovala skôr nad pocitmi muža na vozíku ako nad správnosťou rodičovskej reakcie. V konečnom dôsledku by možno aj pán uvítal, keby počul vysvetlenie, ktoré som dala synovi. Súdim tak z mnohých verejných vyjadrení znevýhodnených ľudí, ktorí volajú po rešpekte namiesto prejavovanej ľútosti.

Ako by sa dalo reagovať inak?

„Páči sa ti vozík, ktorý má pán? Nechce sa ti veľmi chodiť a rád by si sa vozil, však? Vidíš, a pán by tu asi radšej stál v rade, ako sedel na vozíku. Niektorí ľudia nemôžu chodiť, a preto majú takýto parádny vozík, aby mohli zaplatiť šek na pošte tak ako my.“ (Vtedy bol internet banking ešte len v plienkach).

Pánovi by som sa ospravedlnila až v momente, kedy by vyjadril pohoršenie nad spontánnosťou štvorročného dieťaťa. Veď syn neurobil nič zlé. Priala by som si, aby môj syn vedel, že aj ľudia, ktorí sú v niečom odlišní, patria do nášho sveta rovnako ako všetci ostatní. Že sa s nimi môžeme dať do reči, ponúknuť im pomoc alebo sa na nich len usmiať. Raz som sa v Anglicku pri prechádzke v parku usmiala na muža na vozíku a ten mi úsmev opätoval so slovami: „Ďakujem vám za váš úsmev. Hneď budem mať krajší deň.“ „A ja ďakujem za ten váš,“ odpovedala som po anglicky. Zdanlivá maličkosť, ktorá urobila radosť nám obom. Keby som mala pri sebe svojho syna, mohol sa už vtedy naučiť, že aj toto je cesta.

Deti prichádzajú na svet ako čisté bytosti a zostávajú čisté do doby, kedy neprevezmú niektoré presvedčenia dospelých. Sú to často predsudky, ktoré si dospelí vytvárajú z vlastných ojedinelých skúseností, ktoré preberajú z prostredia, v ktorom žijú a pracujú, no najmä ktoré sa prenášajú z generácie na generáciu.

Malé dieťa si bude so záujmom prezerať iné dieťa s okuliarmi, bude sa hrať s dieťaťom, ktoré je tučné, ktoré má inú farbu pleti či ktoré býva v Centre pre deti a rodiny. Nič z toho mu neprekáža, ak sa samo bude cítiť v bezpečí. Až posudzovanie druhých môže dieťa ovplyvniť v prijímaní inakosti. Agresívne komentáre na adresu politikov, iných národností, pohŕdanie ľuďmi z nižších sociálnych vrstiev či častá kritika druhých, učí dieťa rozdeľovať ľudí na dobrých a zlých, a veci na normálne a vybočujúce z noriem. Svet však nie je čierno-biely.

Raz, už ako dospelá, som bola s rodičmi na večeri. Pri vedľajšom stole sedela francúzska rodina. Keď boli na odchode, otec si všimol neporiadok, ktorý po sebe zanechali. Nakoľko nepoznal žiaden cudzí jazyk, zamračene gestami ukazoval na špinavý obrus, omrvinky a pokrčené servítky, ktoré po nich ostali na stole. Zmätení Francúzi krčili rukami na znak, že nerozumejú, v čom je problém. Ocko chcel asi naznačiť, že u nás, po našom. Ja by som však francúzsku rodinu ospravedlnila slovami iný kraj, iný mrav. Ocko vo Francúzsku nikdy nebol. Nevedel, že v mnohých reštauráciách dávajú papierové obrúsky, ktoré po odchode hostí vyhodia spolu s množstvom omrviniek z francúzskych bagiet. Netreba každý zvyk a každé správanie podrobiť analýze, či je niečo správne alebo nesprávne. Pokojne môžeme situácie pomenovať ako iné, odlišné, než na aké sme zvyknutí bez zbytočného posudzovania. Samozrejme, že aj rešpekt k inakosti má svoje hranice.

Správanie rodičov je pri vytváraní postoja k inakosti jednoznačne kľúčové. Dieťa sa spolieha na postoje svojich rodičov, nakoľko nemá dostatok vlastných skúseností, a to minimálne dovtedy, kým nezíska vlastné. Čím rozmanitejší bude svet a ľudia v ňom, tým otvorenejšie bude dieťa voči tejto rozmanitosti. Privykne si, že každý je jedinečný a napriek výrazným odlišnostiam môže s mnohými nájsť aj veľa spoločného. Naučí sa, že každý má svoje potreby, každý si zaslúži rešpekt a že niektorí sú odkázaní na pomoc druhých.

Podľa detskej psychologičky Márie Balážovej je vnímanie diverzity (rozmanitosti) dôležitou súčasťou emočnej výbavy. Pomáha nám kultivovať v sebe empatiu, súcit a láskavosť voči druhým. To všetko sú schopnosti, ktoré v živote vieme veľmi dobre využiť v komunikácii, porozumení sebe aj druhým tak, aby sme dokázali efektívne v živote fungovať. Podľa Márie Balážovej každý z nás v živote zažije situáciu, kedy sa cíti odlišný alebo sa mu nedarí zapadnúť do nejakej skupiny. Sociálne vylúčenie sprevádzajú veľmi nepríjemné pocity. Ak budeme s deťmi o týchto, v podstate normálnych situáciách, citlivo diskutovať, tak ich môžeme na ne pripraviť a ukázať im, že sa dajú zvládnuť. 

Ako môžeme v deťoch podporiť otvorenosť k rôznorodosti?

Mali by sme začať od seba. Je dôležité uvedomiť si vlastné predsudky a pokúsiť sa ich zbúrať, ak vnímame, že sú neužitočné a nespravodlivé. K tomu nám pomôže spoznávanie rôznych kultúr a zakotvenie v komunitách, kde je otvorenosť k rôznorodosti samozrejmosťou. Dôležitou inštitúciou, ktorá by mala zodpovedne prevziať svoj podiel vplyvu, sú školy. To si však vyžaduje systematickú koncepciu, aby učitelia vedeli, ako sa o tejto téme s deťmi rozprávať, lebo nie všetci majú o inklúzii dostatočné informácie.

Ako dospelí máme významnú a zodpovednú úlohu, a tou je sprostredkovať deťom, ako to v živote chodí, ako funguje svet. Máme moc ovplyvniť ich postoje k inakosti, ako aj zmeniť svoje vlastné. V konečnom dôsledku predsudky zhoršujú život najmä svojim majiteľom. Otvorenosť nám pomáha vidieť, počúvať a vnímať. Prijímať ľudí takých, akí sú bez posudzovania.

Existujú aj možnosti, vďaka ktorým sa deti stretávajú s odlišnosťou mimo reálny svet. V rozprávkach to býva tak, že ľudia, zvieratá, predmety aj situácie z reálneho sveta sa presúvajú do sveta fantázie, aby dobro zvíťazilo nad zlom, aby silnejší pomohol slabšiemu, aby sa zrodila nádej a nakoniec všetko dobre dopadlo.

Nedávno sa mi dostali do pozornosti audiopoviedky s názvom Poviedky pre všetky deti, ktoré vznikli v rámci projektu Nadácie Volkswagen Slovakia - Naša inkluzívna škola. Audiokniha s poviedkami je doplnená ilustráciami Veroniky Pažickej. Odhaľuje príbehy, ktoré deťom i rodičom zaujímavou formou vysvetľujú a pripomínajú, že sme rôzni. Vďaka nim si môžete vypočuť napríklad príbeh o dievčatku s okuliarmi, ktoré lieta na jednorožcovi či o chlapcovi so znevýhodnením, ktorý sa vo svojej fantázii prenáša do sveta, kde je bežným chlapcom, ktorý dokáže pomáhať ľuďom okolo seba. Za každou poviedkou stojí kreatívna myseľ inej slovenskej autorky či autora a do jej atmosféry sa môžete s deťmi ponoriť vďaka kúzelným hlasom detí i známych osobností, ktoré poviedky nahovorili.

Ilustrácie: Veronika Pažická

Rozprávkové príbehy deťom ponúkajú príležitosť odniesť si kúsky poznania späť do reálneho života. Vlastnosti rozprávkových postav, ako sú odvaha, ohľaduplnosť, pomoc, všímavosť, súcit a mnoho ďalších, sú totiž vlastnosti reálnych ľudí. Deti si z rozprávkových hrdinov vytvárajú vzory a ich správanie sa im stáva predlohou. Je preto dôležité, aké príbehy deťom ponúkame, či už sú rozprávkové alebo reálne.

QR kód, pod ktorým si môžete všetky audiopoviedky vypočuť.