Dieťa potrebuje vedieť, že smie robiť chyby
Robiť chyby znamená učiť sa. Ten, kto menej robí, menej pokazí, ale tiež sa menej naučí. Chyby sú často spájané s niečím nepríjemným. Napríklad so stratou novej veci, s poškodením obľúbenej hračky, so zhoršenou známkou, s pokazením priateľstva alebo neúspechom v rôznych aktivitách. Práve preto sa chyby všeobecne považujú za niečo nesprávne a trestuhodné. No chyby možno vnímať aj ako cennú skúsenosť, ktorá dieťa učí dávať si pozor na svoje veci, byť opatrnejší, pozornejší, usilovnejší a cieľavedomejší, meniť svoje správanie voči druhým, riešiť konflikty, vedieť zapadnúť aj sa ospravedlniť.
Keď dieťa vie, že smie robiť chyby, je odvážnejšie, kladie si vyššie ciele, púšťa sa do náročnejších úloh a verí si, lebo vie, že ho nikto za jeho prípadné zlyhania nebude hrešiť, ponižovať ani zosmiešňovať. Naučí sa, že chyby sú len spätná väzba, aby nabudúce urobilo niečo lepšie alebo inak. Ak sa dieťa opakovane stretáva s chápajúcim prístupom dospelých k svojim chybám, nebojí sa ich priznať, hovoriť o nich, napraviť ich aj si prísť pre pomoc, ak si nevie rady s ich riešením. Výchova nie je iba o tom dávať dieťaťu lekcie, ako sa potenciálnym chybám vyhnúť. Je to príležitosť rozprávať sa o situáciách, ktoré dieťa zažije, o možných dopadoch, o náprave aj o poučení do budúcna.
Nie je šťastným riešením, keď rodičia podporujú svoje deti v zakrývaní prehreškov. Ak rodič preukázateľne vie, že jeho dieťa pochybilo, nehovorilo pravdu, poškodilo majetok, ublížilo niekomu, je veľmi krátkozraké dieťa podporovať v zapieraní alebo ho dokonca pred druhými kryť. Z takéhoto správania sa dieťa naučí, že chyby sa zametajú pod koberec a neostane im iné, než dúfať, že sa na ne nepríde. Takto sa však dieťa nenaučí priznať sa k nim, uvedomiť si ich, napraviť ich, ospravedlniť sa za ne, no najmä sa z nich poučiť.
Ak sa má dieťa naučiť vnímať pozitívnu stránku svojich zlyhaní, potrebuje počuť o zlyhaniach dospelých. Potrebuje zažiť, že ani rodičia nie sú dokonalí, že aj oni robia chyby, vedia si ich priznať aj sa za ne ospravedlniť. Dospelý, ktorý si nevie priznať chybu, sa stavia do pozície dokonalého, neomylného a týmto prístupom stráca dôveru dieťaťa, ktoré, ako rastie, začína chyby dospelých vnímať. Má svoj vlastný názor a svoju pravdu. Každý životaschopný vzťah je postavený na dôvere. Každý rodič alebo učiteľ túži, aby ho dieťa rešpektovalo. Rovnako je nevyhnutné, aby dospelí rešpektovali dieťa. Zaujímali sa o jeho pohľad na vec a ospravedlnili sa, ak si uvedomili, že spravili chybu. Najväčšiu ujmu dieťa zažíva, ak bolo ponížené, nespravodlivo potrestané alebo ak sa s ním komunikovalo neúctivo. Je naivné myslieť si, že dospelý dokáže prinútiť dieťa, aby s ním vo všetkom súhlasilo, aj keď to tak navonok môže vyzerať. To, čo si dieťa naozaj myslí, mu nikto nemôže nanútiť, a preto je výhodnejšie sa o to zaujímať.
Rodičia sa často domnievajú, že dieťa by nemalo opakovať ich chyby a malo by sa z nich poučiť, aby sa vyhlo problémom, ktoré z týchto chýb vyplývajú. Preto dieťa neustále upozorňujú, napomínajú a hrešia, ak robí veci po svojom a vystaví sa tak zlyhaniu. Dieťa, ktoré je za svoje chyby opakovane kritizované, môže prijať presvedčenie o svojej neschopnosti, začne sa vyhýbať všetkému, kde by mohlo zlyhať a postupne stráca sebadôveru. Úlohou rodičov je naučiť sa rozpoznať, kedy ich dieťa potrebuje a kedy je načase nechať ho konať samostatne. Rodičia by mali rozlišovať medzi chybami, ktorých následky sú pre dieťa nebezpečné, a preto je nutné dieťa pred nimi uchrániť a tými, ktoré dieťa môže pocítiť na vlastnej koži, aby sa z nich vedelo poučiť.
Dieťa sa tak postupne naučí preberať zodpovednosť za svoje rozhodnutia a teda aj za rozhodnutia, ktoré ho privedú do problémov. Naučí sa tiež, kedy sa môže spoľahnúť samo na seba a kedy potrebuje pomoc dospelých. Akceptovať detské chyby neznamená, že by sme ich mali prehliadať alebo zľahčovať. Úprimná spätná väzba je pre dieťa cenná, aj keď preňho nemusí byť príjemná. Nemala by však dieťa odradiť: „Zase si to urobil zle,“ ale mala by motivovať: „Viem, že to vieš lepšie.“
Najväčšia chyba, ktorú môžete v živote urobiť, je stále mať strach, že nejakú urobíte. — Elbert Hubbard
Strach z robenia chýb je často spôsobený strachom z budúcnosti, a to najmä v súvislosti s výsledkami. Deti a najmä ich rodičia sa často obávajú, že nepodarená písomka bude mať vplyv na známku na vysvedčení. To zase môže ovplyvniť prijatie na školu a to zas na reálne uplatnenie a slušný zárobok. Sčasti sú tieto obavy opodstatnené. No rodič by sa mal zamerať na úspechy svojho dieťaťa radšej než na jeho chyby, pomôcť mu byť zodpovedný, usilovný a trpezlivý. No najmä by mal prijímať chyby ako skúsenosť a príležitosť poučiť sa.
