Strach dieťaťa môže byť odpozorovaným správaním

Ako zaobchádzať s detským strachom a úzkostlivosťou?

Strach je bežnou súčasťou života. Ak je primeraný a opodstatnený, môžeme ho považovať za užitočný. Jeho elementárnou úlohou je človeka chrániť pred nebezpečenstvom. Dieťa však nemá vo svojich strachoch spočiatku jasno. Nevie, že oheň môže popáliť, dvere môžu pribuchnúť pršteky a rozbité sklo môže porezať. Naproti tomu milý ujo, ktorý sa dieťaťu prihovorí, v ňom môže vyvolať strach, rovnako ako zvuk fénu alebo vysávača. Dieťa sa spolieha na svojich rodičov a blízkych, že ho ochránia pred nebezpečenstvom a utíšia, ak je preňho niečo hlučné, priveľké či strašidelné. Na základe toho si dieťa od prvých okamihov života vytvára dôveru či nedôveru k prostrediu, do ktorého sa narodilo a k ľuďom, ktorí sa oňho starajú.

Rodič hrá v tomto smere kľúčovú úlohu, a to preto, že je s dieťaťom v ranom veku v najintenzívnejšom kontakte. Poskytuje mu útechu a deň čo deň mu sprostredkováva, ako to v živote chodí. Ako dieťa rastie, ukazuje mu, čo je preňho bezpečné, kedy treba spozornieť a čomu je dôležité sa za každú cenu vyhnúť. Deti majú vo svojich rodičoch rôzne vzory, a preto vyrastajú deti s rôznou mierou obáv a úzkostlivosti.

Keďže bábätko nevie hovoriť, dospelí ho pozorne vnímajú, aby pochopili, čo od nich práve potrebuje, a tiež aby si uvedomili, ako naňho vplýva ich správanie. Detské zmýšľanie by sa s istým nadnesením mohlo vnímať napríklad takto:

Kde som sa to ocitlo? V brušku už mi bolo dosť tesno, ale toto miesto je pre mňa úplne nové a neznámeho sa bojím. Našťastie je tu niekto, koho hlas poznám, keď som bolo ešte v brušku. Hovorí na mňa, prezlieka ma do čistého oblečenia a stará sa o to, aby som bolo vždy v suchu. Kŕmi ma, nosí a upokojuje. Sú tu aj iní ľudia, ktorí sa o mňa zaujímajú. Tu sa mi páči.

Akokoľvek sa rodičia snažia, aby bolo ich dieťa v bezpečí, život prináša neočakávané situácie, ktorým sa dá len ťažko zabrániť.

Kde je tá láskavá osoba, ktorá sa o mňa po celý čas starala? Cnie sa mi za jej vôňou, príjemným hlasom a nežnými dotykmi. Tento chlapík je tiež fajn. A čo tu robí táto? Už som ju videlo, no nikdy s nami nebývala. Už nechcem všetkých tých ľudí, ktorí sa o mňa starajú, chcem iba tú jednu. Plačem a plačem a ona neprichádza.

No konečne! Kde si bola tak dlho? Už ma nikdy neopúšťaj! Bolo som bez teba vystrašené. Chýbali mi tvoje dotyky, tvoj hlas. Nie, nie nevzďaľuj sa. Už ma chceš zasa opustiť? Aha, ty si išla iba pre čisté plienky.

Dieťa sa občas dostáva do úzkostných situácií, ktoré je treba ošetriť citlivým spôsobom. Či už ide o odlúčenie od blízkej osoby, o zlý zážitok ako napríklad pád do bazéna či úraz, je dôležité dieťaťu s jeho strachom pomôcť. Postupne, primerane veku, s pochopením a povzbudením. Vyhýbanie sa bežným, ale pre dieťa nepríjemným situáciám z neho vychováva krehké a úzkostlivé dieťa. Zľahčovanie a nerešpektovanie pocitov dieťaťa môže strach ešte viac prehĺbiť. Efektívnou cestou je uznanie pocitov dieťaťa a postupné opúšťanie bezpečnej zóny v sprievode niekoho, komu dieťa dôveruje. V prípade strachu z opustenia, rodič odchádza na krátke chvíle, ktoré postupne predlžuje. Keď musí odísť na dlhší čas, vždy o tom dieťaťu povie, ak je schopné tejto informácii porozumieť. V prípade pádu do bazéna, môže rodič dieťaťu pomôcť prekonať strach tým, že sa po kúskoch približuje k bazénu s dieťaťom v náručí a pritom sleduje, kde je hranica, za ktorú už dieťa nechce ísť.

Nie všetky detské strachy vznikajú na základe priameho prežitia. Stačí, ak sa dieťa situácii iba prizerá alebo je pri tom, ako niekto o zlom zážitku rozpráva. Detská fantázia je bohatá, a preto by mali rodičia dobre zvážiť, ako o udalostiach hovoria a ako ich dieťaťu sprostredkúvajú. Mali by mať pod kontrolou, z akých zdrojov dieťa čerpá podnety, ktoré sa následne stávajú materiálom pre jeho predstavivosť. Veku neprimerané rozprávky a nevhodné počítačové hry často spôsobujú, že sa dieťa bojí slobodne pohybovať aj v priestoroch bytu.

Prečo sú niektoré deti statočnejšie ako druhé?

Odvaha dieťaťa sa formuje od raného detstva. Ak dieťa vyrastá v láskyplnom a podporujúcom prostredí, získava presvedčenie o tom, že svet je bezpečné miesto, hoci tento výrok by si zaslúžil úvodzovky. Ďalšie dôležité presvedčenie je, že ak sa stane niečo nepríjemné, tak to zvyčajne dobre dopadne, lebo je tu niekto, kto to dieťaťu pomôže prekonať. K odvahe potrebuje dieťa dôveru v svoje schopnosti. Tomu veľmi napomáha, ak mu rodičia umožňujú skúmať svet a poskytujú mu útechu, ak sa mu niečo nepodarí alebo ho niečo vydesí. K odvahe dieťa tiež potrebuje odvážnych rodičov, ktorí sú sami ochotní púšťať sa do nových vecí a kráčať ďalej navzdory neúspechu.

Úzkostliví rodičia zvyčajne vychovávajú úzkostlivé deti. Dieťa totiž neprestajne sleduje dospelých a na základe ich reakcií na rôzne situácie si vytvára ďalšie presvedčenia. Je preto dôležité byť si vedomý vlastnej úzkostlivosti a snažiť sa jej čeliť. Každý rodič by si mal uvedomiť, že je pre svoje dieťa spočiatku tým najväčším vzorom, a to vo všetkých smeroch. Rola rodiča prináša príležitosť pre vlastný posun k odvážnejšiemu ja.

Mama sa zúrivo oháňa novinami, aby zneškodnila to lietajúce čudo. To bude asi niečo nebezpečné. Toho sa budem od teraz báť.

Ocko hladká to huňaté zviera, ktoré ťahá nášho suseda na dlhom povrázku. Je väčšie ako ja, preto sa zatiaľ schovávam za ockovu nohu, ale až budem veľký ako ocko, už sa ho nebudem báť.

Spadol som na zem. Dosť to bolí a niečo zvláštne mi vyteká z kolena. Rýchlo sa pozriem na mamu, čo na to hovorí. Usmieva sa a skláňa sa ku mne, aby mi pofúkala koleno. Plačem, lebo ma to bolí, ale mama je pokojná a tak odhadujem, že to čoskoro prestane.

Nemám rád stiesnené priestory, odkedy ma brat držal dlhý čas pod dekou. Ocko mi povedal, že to muselo byť nepríjemné. Som rád, že mi rozumie. Nenúti ma chodiť výťahom, keď je tam veľa ľudí, ale keď je výťah prázdny, už sa toľko nebojím.

 Ako vie rodič ovplyvniť odolnosť a odvahu dieťaťa?

Ak má z dieťaťa vyrásť sebavedomý a odolný dospelý, potrebuje príležitosti, dôveru, povzbudenie, zažiť úspech aj zlyhanie. Potrebuje veľa vlastných skúseností a rodič by ho preto pred tými bezpečnými nemal chrániť, rovnako ako pred dôsledkami zlých rozhodnutí.

Dieťa, ktoré často počuje, že je malé, neskúsené, nešikovné, nezodpovedné alebo že je niečo príliš náročné, nebezpečné, nemožné, nemá rodičovskú dôveru ani povzbudenie a časom možno uverí, že je neschopné a prestane sa snažiť uspieť, niečo dokázať. Prijme nálepku opatrného a bude sa snažiť vyhýbať náročným úlohám či situáciám. Uverí v svoje fixné nastavenie mysle, čo znamená, že svojim schopnostiam nastaví limity, ktoré ho budú držať v úzadí, v zóne bezpečia.

Rodičia môžu odolnosť dieťaťa rozvíja tak, že mu zabezpečia prostredie na skúšanie. Nebudú dieťa odháňať od činností, ktoré ho fascinujú iba preto, že ich neurobí dobre. Naopak, umožnia mu robiť všetko, čo je preňho bezpečné a  budú dostatočné kreatívni, aby sa mohlo rozvíjať v mnohých oblastiach. Posilňujú tak vzájomný vzťah a sebadôvera dieťaťa rastie tým najprirodzenejším spôsobom, a to overením si vlastných schopností. Ak dieťa nie je kritizované za neúspech, potom verí, že zlyhanie a nepohoda sú súčasťou napredovania a zvyčajne sú iba dočasné a týkajú sa len konkrétnej záležitosti.

Nikdy neodrádzajte niekoho, kto napreduje, aj keď mu to ide veľmi pomaly.

Platón

Dospelí majú v budovaní sebadôvery dieťaťa významnejší vplyv, ako sú často ochotní pripustiť. Dieťa totiž vníma, na čo sa dospelí zameriavajú, čo chvália a oceňujú. Na to potom tiež zameriavajú svoju pozornosť. Dôležité je, aby rodičia oceňovali odvahu, nie výsledok, napredovanie bez porovnávania s druhými, ohľaduplné správanie na úkor vlastného zisku, samostatnosť, všímavosť, usilovnosť či nezlomnosť.

Každé dieťa je jedinečné, aj jeho vrodené dispozície sú jedinečné, a preto by mal byť prístup ku každému dieťaťu individuálny. Iba plná pozornosť dokáže rodičom odhaliť, čo v sebe dieťa ukrýva. Aký je jeho temperament, čo sú jeho silné stránky a kde potrebuje postrčiť. Citlivo, s ohľadom na jeho jedinečnosť, na jeho štartovaciu čiaru.

Dieťa by malo vedieť, že strach je náš ochranca, nie nepriateľ. Mali by sme sa s ním spriateliť a komunikovať. Dieťa by malo vedieť, že aj dospelí mávajú strach, trému, pocity neistoty a že je dôležité naučiť sa ich ovládať, spolupracovať s nimi, aby oni neovládali nás.

Už si tu zas? Potím sa, buši mi srdce a trasú sa mi ruky. Chápem, chceš ma ochrániť pred cestou do neznáma a odlúčením od rodiny, a preto sa takto cítim. Môj milý strach, upokoj sa a zacúvaj späť. Vyhodnotil som situáciu a nič nebezpečné mi nehrozí. Ruším poplach! Je čas sa upokojiť, zhlboka dýcham a cítim sa lepšie. Som statočný a čaká ma veľa super zážitkov. Každú nepohodu zvládnem. O ou, tamten chalan vyzerá, že sa čoskoro rozplače. Idem ho povzbudiť.

Vždy budú ľudia, ktorí sa budú odvážne púšťať do riskantných situácií a tí, ktorí sa radšej budú držať v bezpečí. Na tom nie je nič zlé. Nemusí každý skákať s padákom, krotiť šelmy či chodiť po žeravých uhlíkoch. Odvaha je aj o púšťaní sa do nových vecí, o prijatí výziev či robení zásadných rozhodnutí. Strach a obavy môžu byť toho všetkého súčasťou. Nemali by však človeka paralyzovať, zhoršovať kvalitu jeho života. Dopady strachu môžu byť ničivé. Úzkostlivosť je nákazlivá. Ak chceme vychovať odvážne a odolné dieťa, pozrime sa občas do svojho vnútra, ako sme na tom s odvahou my a preliečme svoje strachy skôr, ako sa nimi nakazia ďalší.

***

Máte pochybnosti o tom, či vychovávate svoje dieťa správne?

Ďalšie články na rôzne výchovné témy nájdete tu: https://www.edual.sk/clanky

Cesta do nášho e-shopu s knihami pre rodičov vedie tadiaľto: https://www.edual.sk/pre-rodicov