Ako reagovať na hnev pubertiaka, keď ste sami vytočení?

Janka bola podnikateľka a často pracovala doma. Jej 12 ročný syn Dávid chodieval 3x týždenne rovno zo školy na tréningy a potom sa vracal autobusom domov. Keď chlapec v 5. triede prestal chodiť do družiny a začal cestovať sám, jeho mama na neho čakávala na autobusovej zastávke, aby sa i ona trošku prešla, a hlavne chcela tráviť čas so svojim synom. Čím bol chlapec starší, aktivít pribúdalo a on sa často vracal až za tmy. Vtedy ho Janka častokrát privážala domov autom.

Jedno obyčajné popoludnie zavolal Dávid mame, že ho môže počkať na konečnej autobusu. Bol január, mrzlo, trochu pofukovalo, ale na nebi svietilo slnko, takže sa Janka potešila krátkej prechádzke. Zatiaľ čo usmievavá mama čakala na zastávke, z autobusu vystupoval jej zamračený syn.

„Mal si zlý deň?“ spýtala sa Janka, ktorá tak usúdila zo synovho výrazu.

„Hm,“ odpovedal Dávid a neochotne nastavil mame tvár, ktorá sa mu práve chystala dať pusu.

„Niečo v škole?“ vyzvedala Janka.

„Nie,“ odpovedal znechutene Dávid.

Chvíľu bolo ticho. Dávid sa pomalou chôdzou vliekol za svojou mamou, ktorá trochu zrýchľovala dúfajúc, že sa syn prispôsobí jej tempu.

„Mohla by si pre mňa začať chodievať autom, keď je taká zima,“ prerušil ticho Dávid.

„Je ti zima?“ Janka nečakala na odpoveď a dodala:

„Ak ti je zima, tak bude dobré, keď sa teplejšie oblečieš.“

„Každého vozia rodičia, keď je takáto zima,“ okamžite reagoval Dávid.

Janka sa usmiala.

„Vieš koľko detí, chodieva v takejto zime pešo domov? Je -5 stupňov a keď pridáme do kroku, o 10 minút sme doma,“ povedala už nepatrne vyčítavo Janka.

„Nebudem ťa predsa voziť autom taký kúsok,“ dodala.

„Pretože si lenivá,“ vyletelo z Dávidových úst ako žihadlo.

Šokovaná mama sa zastavila. Pomaly sa otočila k svojmu synovi a kľudným hlasom mu položila kontrolnú otázku.

„Ty si naozaj myslíš, že som lenivá?“

„Áno, myslím,“ s úplnou istotou odpovedal Dávid.

Janka si uvedomovala, že je až príliš nahnevaná, aby bola schopná reagovať tak, ako by si priala. Preto pridala do kroku a radšej nepovedala nič. Prvá myšlienka, ktorá jej prišla na um bola: To je ale rozmaznaný a drzý chlapec! Ako si to len môže myslieť po tom všetkom, čo pre neho robím každý deň?

Janka našťastie vedela, ako funguje ľudský mozog, a preto si pomerne rýchlo uvedomila, že za jej myšlienky môže rozhnevaná amygdala, časť mozgu, ktorá sa dostáva do aktivity, keď sa cítime ohrození. Aby Janka opäť našla vnútorný pokoj, stačilo pár svižných krokov na čerstvom vzduchu a zodpovedanie niekoľkých otázok vo svojom vnútornom monológu: Naozaj si Dávid myslí, že som lenivá? Jasné, že nie! A čo keď z jeho uhlu pohľadu som naozaj lenivá? Môže si 12 ročný chlapec vôbec uvedomovať, čo znamená starostlivosť o rodinu, keď v tejto role doposiaľ nebol? Čo ak on vníma iba to, že mu odmietam pripraviť olovrant, pretože viem, že si ho dokáže pripraviť sám? Vníma tiež to, že po ňom neupratujem jeho veci, pretože chcem, aby sa naučil niesť za ne zodpovednosť? Ťažko nesie, že ho zapájam do domácich prác, pretože chcem, aby sa naučil, že si doma navzájom pomáhame? Nie je možné, aby ma naozaj videl ako lenivú mamu, zatiaľ čo ja s touto myšlienkou rezolútne nesúhlasím? Prečo bol taký nahnevaný? Ktorý pubertiak by nebol. Zatiaľ čo ja som si vytvorila obraz peknej prechádzky a milého zvítania so synom, on si vytvoril predstavu, ako rovno z autobusu presadne do vyhriateho auta, aby si mohol čo najrýchlejšie pustiť obľúbenú hudbu a aby sa mohol s chuťou zahryznúť do tučného sendviča, pretože už bol hladný.

Stále kráčali oddelene a každý mohol premýšľať osamote. Janka analyzovala otázky a odpovede, ktoré sa jej cestou zrodili v hlave a takisto aj Dávid. Len čo prišli domov a Dávid zhodil tašku, rozbehol sa k chladničke.

Janka nechala Dávida v pokoji sa najesť. Keď bola úplne pokojná a utriedila si svoje myšlienky, bola schopná pristúpiť k synovi, aby uznala jeho pocity a vyjadrila tie svoje.

„Dávid, viem, že je pohodlnejšie cestovať autom. Dohodneme sa tak, že keď budeš mať pádny dôvod, aby som pre teba prišla, rada to urobím. Za normálnych okolností však budeme z autobusovej zastávky chodiť pešo. Ty si naozaj myslíš, že som lenivá?“ spýtala sa po chvíľke Janka, ktorá sa pokúsila o úsmev.

„Niekedy áno,“ povedal už umiernenejšie Dávid.

Janka sa nehnevala.

Chcela, aby jej syn vedel, že doma môže vyjadriť svoje názory slobodne, nech sú akékoľvek.

„Priznávam, že sa ma to dotklo, pretože si myslím, že lenivá nie som. To, čo možno ty považuješ za moju lenivosť, je v konečnom dôsledku tvoja pohodlnosť. Viem, že je pre teba príjemnejšie, keď pre teba prídem, pripravím ti olovrant, upracem po tebe všetky veci a nič od teba nechcem. Pevne verím, že chceš byť samostatný a schopný a to je potrebné trénovať. Hnev niekedy príde a nepýta sa nás, či ho chceme. Je tu a my si s ním musíme poradiť. Povedz mi napríklad: Mami, som strašne nahnevaný, chcel som ísť autom a namiesto toho musím kráčať pešo. Som hladný a je mi zima! Ak už si nahnevaný z akéhokoľvek dôvodu, máš na to právo. Len sa, prosím, nauč neubližovať v svojom hneve druhým.“

Dávid už len odpovedal:

„Dobre, mami, prepáč,“ a odišiel do svojej izby.

Niektorí rodičia by možno hneď na chodníku dali dieťaťu facku alebo mu vymysleli nejaký trest. Tým by ale dieťa pripravili o cennú lekciu, ako zvládnuť svoj hnev, ako sa dá napraviť nevhodné chovanie a prehĺbiť vzájomné puto medzi dieťaťom a rodičom. Dieťa by sa cítilo nepochopené, ukrivdené a večer by možno zaspávalo s pocitom, akého má zlého rodiča. Pokiaľ by rodič nedal priestor racionálnemu uvažovaniu, amygdala by naďalej negatívne ovplyvňovala jeho myšlienky a podsúvala mu nepravdivé závery o jeho dieťati.

Dopriať si čas na utriedenie myšlienok nám dáva možnosť reagovať tak, ako si prajeme. Tým sa učíme pracovať s vlastnými emóciami, chápať emócie druhých a čo je najcennejšie, tieto zručnosti predávame vlastným deťom.