Ako sa s deťmi dohodnúť na pravidlách používania elektroniky?

Bola to zasa jedna z tých stále sa opakujúcich situácií, keď som nášmu 13-ročnému synovi pripomenula, že je čas odložiť mobilný telefón a zatvoriť notebook, lebo online vyučovanie už dávno skončilo a to, čo na počítači pozeral, nemalo nič spoločné s učením ani s domácimi úlohami. Napriek tomu, že som sa usmievala a z môjho hlasu určite cítil porozumenie, že sa vzdáva niečoho, čo má rád a bez čoho si pripadá akýsi necelistvý, nepomohlo mi to. Na synovej tvári sa objavil hnev. Rýchlym gestom mi podal notebook s mobilom a vyprevadil ma zo svojej izby slovami „tak si to zober“. Nemám vo zvyku nechať takéto situácie bez odozvy, ale usúdila som, že syn potrebuje čas na upokojenie. O chvíľu som vstúpila do jeho izby znova a opýtala sa, čo si myslí, prečo chcem, aby si každý deň na určitý čas od elektroniky odpočinul. Očakávala som jasnú odpoveď, lebo túto tému sme už mnohokrát preberali. Chceš, aby som sa venoval aj iným činnostiam, čítal, hral na gitaru, išiel von, zacvičil si, zahral si s tebou nejakú hru alebo len tak počúval hudbu. Nič také som však nepočula. „Lebo nemáš rada elektroniku,“ vyšlo z neho po chvíli. „Veď používam elektroniku každý deň, potrebujem ju pre svoju prácu,“ reagovala som na synovu vetu, aj keď som dobre vedela, že jej sám neverí. „Lebo ma chceš odstrihnúť od mojich kamarátov,“ znel druhý pokus. Rýchlo som pochopila, že som sa vrátila priskoro a v takomto rozpoložení by z našej debaty nevzišiel žiaden užitočný výsledok. Odišla som teda so slovami: „Ako myslíš, no môžeme sa k tomu vrátiť neskôr.“

Som si takmer istá, že podobné situácie sa odohrávajú v nejednej domácnosti. Som si tiež istá, že keby sme my rodičia boli dnes deťmi, mali by sme rovnaké záľuby a našim rodičom by z nás stavali vlasy dupkom. My sme však mali to šťastie, že aj napriek režimu, ktorý nám istým spôsobom okorenil život, sme mali zdravšie detstvo. Našou úlohou je to dobré, čo v našom detstve bolo, dopriať aj našim deťom. Skôr než úloha je to výzva, lebo v tejto digitálnej a teraz aj vírusovej dobe sú možnosti normálneho života značne obmedzené.

Zhrňme, čo máme k dispozícii. Zdravý rozum, odhodlanie, trpezlivosť a dôveru v seba aj v svoje deti. Aj keď si uvedomujem, že mnoho rodičov má už len posledné zvyšky trpezlivosti.

Zdravý rozum nám vraví, že deti prišli o všetok prirodzený pohyb, ktorý dennodenne vykonávali chodením do školy a z nej, hraním sa vonku s kamarátmi aj športovaním v rámci svojich krúžkov. Vysedávanie pred monitorom sa stalo povinnou aktivitou každého dieťaťa, ktoré je školopovinné. Komunikácia s kamarátmi je tiež možná iba prostredníctvom elektronických zariadení, takže dopriať deťom časť dňa „bez“ sa javí viac ako dobrý nápad.

Odhodlanie potrebujeme preto, lebo rozhýbať, rozčítať, odpojiť a zrelaxovať naše deti je naša voľba, nie ich. Preto dennodenne zažívame dosť silnú vlnu odporu.

Súčasná situácia si vyžaduje obrovskú dávku trpezlivosti, keďže väčšina z nás už podnikla veľa krokov. Ponúkli sme deťom nespočetné množstvo variantov, uzavreli s nimi veľa dohôd či spísali zopár pravidiel. No stále sme sa nevymanili z rolí sudcov, policajtov, dozorcov a najmä vyjednávačov.

Dôvera je nutná v každom fungujúcom vzťahu, a to aj k sebe samému. Potrebujeme veriť, že sa nám nakoniec podarí nastaviť režim, ktorý s určitými kompromismi bude vyhovovať všetkým členom rodiny. Musíme sa usilovať o to, aby vzájomná dohoda zohľadňovala potreby každého, koho sa týka. Na druhej strane sa nesmieme báť, že stratíme priazeň nepopulárnymi opatreniami, ako je napríklad spomínaných zopár hodín „bez“.

Je dôležité zamyslieť sa nad tým, čo je podľa nás pre dieťa najlepšie. Ak chceme byť rešpektujúcimi rodičmi, mali by sme myslieť aj na to, aké má naše dieťa potreby. Niekde medzi týmito množinami sa nachádza prienik.

Ako sa vraví, malé deti malé starosti. Nastaviť režim používania obrazoviek u škôlkarov by nemal byť problém, lebo je to viacmennej na uvážení rodičov, ktorí rozhodnú, koľko času pred obrazovkou ich dieťa strávi. Dieťa si môže vybrať, akú rozprávku si chce pozrieť, no ovládač by mal ostať v rukách rodičov. Ostatná elektronika do rúk malého dieťaťa veľmi nepatrí a keď mu ju rodičia občas požičajú, mali by si dobre rozmyslieť, aký obsah mu ponúkajú.

Ani školáci na prvom stupni by nemali mať elektroniku voľne k dispozícii. Keď si dieťa urobí povinnosti do školy, malo by sa vo svojom voľnom čase hlavne hrať a hýbať. Keď si v tomto veku navykne na pravidelné hranie počítačových hier, veľmi rýchlo ho prestane baviť hrať sa s klasickými hračkami, stavať, maľovať, tvoriť. Bude mu to totiž pripadať nudné a málo dynamické. Dôvod, prečo niektorí rodičia dovolia deťom tráviť toľko času pred obrazovkou je ten, že v tej chvíli ich dieťa nepotrebuje a oni si môžu robiť, čo potrebujú. Odlepiť dieťa od monitora teda znamená začať sa mu venovať.

Deti na druhom stupni akoby prirýchlo vkĺzli do sveta moderných technológií. Chcú mať všetko, čo majú ich kamaráti. Deti sa hrajú online a odmietnuť výzvu kamaráta na hru, to chce veľkú sebakontrolu a vlastne aj guráž. Odmietnuť kamaráta znamená, že ten nabudúce zavolá konkurencii a to bolí. Veru, je to neľahká doba pre naše deti. Napriek tomu je treba ich pred vplyvom moderných technológií chrániť nielen kvôli obsahu, ale najmä kvôli ich zdravému vývinu.

Jedna z možnosti je nastaviť spolu s dieťaťom časové obmedzenie, ale aj zablokovanie potenciálne nevhodného obsahu. Predtým než však tieto obmedzenia urobíme, je dôležité o dôvodoch s dieťaťom otvorene hovoriť. Zakázané ovocie najviac chutí, a preto striktne zakázané je pre dieťa obzvlášť lákavé. Dieťa by malo rozumieť, že časovým obmedzením mu dávame možnosť žiť aj reálny život. Odpojené dieťa totiž inak komunikuje, spolupracuje, s väčším záujmom si robí svoje povinnosti, hľadá iné aktivity, ktoré ho rozvíjajú, chce ísť von... Dieťa by malo vedieť, že „odpojením“ ho netrestáme, ale zo srdca mu prajeme, aby objavovalo aj iné aspekty života, ktoré stoja za to, aby boli objavené. Tu sme, samozrejme, my, rodičia, pre deti najväčším vzorom.

Tínedžeri sú v rešpektovaní pravidiel najtvrdším orieškom. Veľmi by chceli, aby sme im dôverovali, ale keď k tomu dostanú príležitosť, tak našou dôverou často otriasajú. Vymýšľajú, ako obísť dohodnuté pravidlá, zavádzajú a oháňajú sa výhovorkami. Aj keď opakovane dostávajú našu dôveru, občas sa vyplatí držať rady, dôveruj, ale preveruj. Deti v tomto veku považujú akékoľvek obmedzovanie a zasahovanie do používania elektroniky ako stratu našej dôvery a zásah do ich slobody. Preto im treba pripomenúť, že k zodpovednosti dostali veľakrát príležitosť, ale tam, kde chýba zodpovednosť dieťaťa, nastupuje zodpovednosť rodiča. Buďme však spravodliví. Sú deti, ktoré dohováranie a obmedzovanie od rodičov nepotrebujú. Vytvorili si morálny kompas, svedomie, naučili sa zodpovednosti a pochopili, že dôvera rodičov je priepustkou k samostatnosti.

Ako si teda s deťmi dohodnúť pravidlá používania elektroniky?

V prvom rade spoločne. Najprv sa pýtajte, či považujú za správne tráviť toľko času pred monitorom. Ako chcú vyzerať a ako sa chcú cítiť. Čo všetko by sa chceli v živote naučiť a čomu sa chcú venovať. Pripomeňte im, že ľudské telo je uspôsobené k pohybu, a preto sa potrebuje hýbať, ak má ostať zdravé. U tínedžerov môžete počítať aj s tým, že takýto rozhovor celý odkývajú alebo ho odignorujú. Pokúste sa im však vysvetliť, že je v ich záujme dohodnúť sa, lebo sa jedná o ich priority a potreby. Ak sa nebudú chcieť dohodnúť, bude to podľa vás.

Hlavným účelom vzájomnej dohody o používaní elektroniky je, aby ju deti rešpektovali a aby sa nestala dôvodom opakovaných rodinných sporov. „Littera scripta manet – čo je napísané, to platí“, hovorí latinské príslovie. Každopádne dohodu odporúčam napísať na papier, lebo nesprávny výklad našich slov nemá u detí hraníc.

Začneme tým, čo nechceme. Nechceme, aby sa naše deti budili s mobilom v ruke a aby im vypadával z rúk, keď večer usínajú. Aby počas online výkladu pani učiteľky sledovali zombíkov, hrali strieľačky alebo odpisovali kamarátom. Aby každú ich činnosť sprevádzalo nutkanie pozrieť sa na displej a aby im vďaka tomu unikala koncentrácia na čokoľvek, čo robia, nech už ide o povinnosti, zábavu či odpočinok. Nechceme, aby sa vytrácal ich záujem o veci, v ktorých by vedeli byť dobré, ba dokonca výnimočné.

Keď ako-tak vieme, čo nechceme, zamerajme svoju pozornosť na to, čo chceme namiesto toho. Napriek situácii, v ktorej sa momentálne nachádzame, je dôležité dodržiavať určitý režim. Každá rodina sa nachádza v inej situácii, má iné možnosti aj priority, a preto je aj denný program detí rôzny. Pre všetky vekové kategórie však platí: plniť si svoje povinnosti, hýbať sa, tráviť čas vonku, čítať, tvoriť, rozvíjať svoje talenty, hrať sa, komunikovať s blízkymi a priateľmi, spoločne stolovať, dostatočne spať.

Osnova pre tínedžerov, teda skupinu najviac lapenú médiami, by mohla vyzerať takto:

• Mobilný telefón nocuje oddelene od dieťaťa. V dohodnutom čase ho dieťa odovzdáva na určené miesto a po online vyučovaní, resp. po splnení školských povinností si ho môže zobrať. Samozrejme, za predpokladu, že ho nepotrebuje počas vyučovania.
• Kniha, naopak, nocuje s dieťaťom. Mala by byť otvorená aspoň 30 minúť a ideálne bude, ak sa z nej bude aj čítať, spokojne aj po chvíľkach.
• Hudobný nástroj môže nocovať, kde chce. Mal by sa však tiež používať na dennej báze, ak už sa raz dieťa rozhodlo, že na naň bude hrať.
• Pohyb je každodennou nutnosťou pre telo aj myseľ. Ideálne ho je spojiť s pobytom vonku, no dá sa tiež posilňovať pri pozeraní telky či cvičiť pri počúvaní hudby...
• Pobyt vonku je relaxom pre celú bytosť. Dokonca aj krátky čas v treskúcej zime či nepriaznivom počasí nám môže osožiť napríklad tým, že zvyšuje odolnosť organizmu.
• Spoločne strávený čas sa nemusí obmedziť iba na spoločné stolovanie a spoločenské hry. Hoci majú deti v súčasnosti obrazovky nad limit, rodinné pozeranie dobrého filmu má svoje benefity.
• Čas „bez“ čiže odpojenie od všetkých elektronických zariadení s výnimkou počúvania hudby slúži k reštartu dieťaťa. Nieže by boli naše deti natoľko poruchové, že by sa museli každý deň reštartovať, ale preťažené veru sú. Obrazovkami.

Toto je férová ponuka overená v praxi. Čas strávený pred obrazovkou prestriedať so zmysluplne stráveným časom. Žiadne dieťa nemôže poprieť, že to s ním rodič myslí dobre. A jedna rada na záver. Keď sa topíte, roztiahnite záchrannú sieť, ktorou je humor. Ten totiž uvoľňuje napätie, zachraňuje situácie a spája ľudí.