Čo robiť, keď rodič neovládne svoj hnev?

Bola slnečná jarná nedeľa. Ockovia so svojimi deťmi pomaly balili stany a osobné veci, aby sa rozlúčili a pobrali do svojich domovov, pretože na deti čakali ešte domáce úlohy. Desaťročný Jonáš stál pod rozkvitnutým stromom a niečo si stružlikal s nožíkom, ktorý dostal od svojho ocka tesne pred tým, než išli stanovať. Ocko medzitým nosil zbalené veci do auta a nechal svojho syna samého, aby si ešte užil posledné chvíle neorganizovaného času. Jonáš predtým pomohol ockovi zbaliť stan a svoje veci už mal tiež pobalené v batohu. Bola pokojná atmosféra. Niektorí ockovia sa snažili svoje deti zapojiť do skladania stanov a iní pomáhali tým, ktorí mali ešte malé deti. Keď po stanoch ostali len vyležané miesta a veci boli viac-menej nanosené do aut, Jonášov otec si všimol niečo nezvyčajné. Podišiel k Jonášovi a keď uvidel, čo urobil, rozzúrene naňho zakričal: „Si normálny? Ako si len mohol?“ Jonáš sa mykol a vydesene sa pozeral na ocka. Ten ho vyzval, aby mu dal nôž, silno ho schmatol za ruku a odtiahol zopár metrov od miesta, kde sa Jonáš hral. „Pozri sa, čo si urobil,“ kričal otec a ukazoval na strom. Jonáš sa pozrel tým smerom a pritom sa odťahoval od ocka a rukou si zakrýval hlavu. Rýchlo sa však pohľadom vrátil na ocka, aby mal pod kontrolou jeho ďalšie reakcie. Jonáš takto svojho ocka nepoznal, a preto mu jeho rozčúlenie naháňalo strach. „Nepozeraj na mňa, ale na to, čo si spravil s tým stromom,“ povedal otec. Jonáš sa konečne zadíval na kmeň stromu a na kusy kôry, ktoré ležali pod ním. Značná časť kmeňa starého stromu bola oholená dohladka a až teraz, keď videl strom z diaľky, si Jonáš uvedomil, čo svojou zdanlivo nevinnou zábavou spôsobil. „Oci, prepáč, ja som si to vôbec neuvedomil,“ ospravedlňoval sa vzlykajúci chlapec. „Ako to, že si si neuvedomoval, čo robíš?“ opýtal sa otec. Jonáš mlčal a slzy sa mu nezadržateľne kotúľali po tvári. Obaja tam stáli a pozerali sa na strom, ktorý vyzeral zrazu inak ako ostatné a priali si vrátiť čas. Obaja však vedeli, že to nie je možné a budú sa musieť s udalosťou nejako vyrovnať.

Jonáš bol zrazu prekvapený, ako mohol niečo také spraviť a nevedel presne, či ho viac trápi to, ako ublížil stromu, ktorý si tu už pár rokov pekne rástol a mocnel, alebo to, že sklamal svojho ocka. Cítil obrovskú hanbu pred ostatnými, pred ockom aj sám pred sebou.

Ockov hnev zoslabol a spolu s ním poľavilo aj jeho silné zovretie Jonášovej ruky. Pochopil, že nahnal synovi aj ostatným deťom poriadny strach. Po chvíli si uvedomil, že Jonáš nedomyslel následky svojho konania, nechal sa unášať nevšednou aktivitou, no hlavne nepoznal históriu ovocného sadu a jeho význam pre majiteľov. Otec ju však poznal a v hlave si prehrával spomienku, ako ho majiteľka sprevádzala rozľahlým sadom a rozprávala o cennom dedičstve po svojich rodičoch. Básnila o svojich plánoch a ukazovala mu, ako sa ujali mladé stromčeky, ktoré boli chránené pletivom proti zveri.

„Jonáš, prepáč, že som na teba tak kričal. Vieš, mnohé stromy v sade vysadil otec pani, ktorá nám tu dovolila stanovať. Niektoré sú veľmi staré a pre majiteľku má každý jeden z nich veľkú hodnotu. Preto som sa tak nahneval. Ten stom pravdepodobne zahynie,“ vysvetľoval svoj hnev otec.

„To naozaj? Ja som taký hlupák,“ rozčuľoval sa Jonáš sám na seba.

„Nie si hlupák, iba si sa hlúpo správal. Neurobil si to s cieľom niečo zničiť. Nechal si sa uniesť olupovaním kôry bez toho, aby si si uvedomil, že nenávratne poškodzuješ strom. Ja ale viem, že takú hlúposť už nikdy nespravíš.“

„No, to už nikdy,“ prisvedčil Jonáš.

„Ten strom budeme musieť paní majiteľke zaplatiť, no skutočnú hodnotu, ktorú pre ňu má, jej nahradiť nevieme. Jonáš, ospravedlniť sa budeš musieť ty osobne,“ uvažoval nahlas otec.

Jonáš prikývol a zhlboka si povzdychol.

***

Naše deti robia chyby a urobia ich ešte veľa. Rovnako, ako my dospelí ich občas robíme. Niektoré sú bezvýznamné, iné bolestivé. Ako rodičia často očakávame, že niektoré veci by už deti mali vedieť alebo by im mali napadnúť. Keby tak bolo, určite by sa správali inak. Niekedy máme priveľké očakávania. Nevieme deti pripraviť na všetko, čo ich v živote stretne. Ani my, rodičia, sa nevieme pripraviť na všetky výzvy, ktoré nám deti prichystajú. Keď sa dieťa zachová nesprávne, je dôležité to využiť ako príležitosť sa o situácii porozprávať. Pokiaľ to naše emócie dovolia, tak najlepšie v pokoji a láskavo, bez hnevu a kriku. Ak je treba, dôrazne a vážne. Často si pri tom uvedomíme aj niečo o sebe, o vlastných hodnotách.

Mnohí rodičia si myslia, že strach dieťaťa je žiaduci, aby si svoj prehrešok nadobro zapamätalo. No v skutočnosti si nezapamätá svoj prehrešok, ale rodičovský hnev. Nabudúce si nebude isté, či môže byť úprimné, a preto bude svoje chyby radšej tajiť alebo môže začať zo strachu klamať. Nie je na tom nič nepochopiteľné. Keď sa dieťa cíti v psychickom alebo fyzickom ohrození, prebúdzajú sa v ňom základné inštinkty a prirodzene urobí to, čo je preň bezpečnejšie. Ak dieťa s určitosťou vie, že mu za jeho zlyhanie hrozí trest, výprask či výčitky, zvolí si klamstvo, lebo existuje šanca, že prehrešok zostane navždy alebo aspoň načas utajený. Podvedome sa tak snaží vyhnúť nepríjemným následkom. Vôbec to neznamená, že podobné správanie nezopakuje. Brzdou k nevhodnému správaniu je vlastné svedomie, ktoré sa však musí v dieťati najprv prebudiť. Základným predpokladom je, aby dieťa mohlo robiť chyby a smelo sa k nim aj priznať. Pohrozenie trestom proces prebúdzania svedomia skôr pribrzdí, a naopak podporí snahu tajiť svoj prehrešok.

Zachovať si pokoj v náročných situáciách nie je vôbec ľahké, obzvlášť ak sa jedná o situácie či veci, ktoré pre nás majú zvláštny význam alebo vysokú hodnotu či už morálnu alebo materiálnu. Do akcie vstupujú aj iné okolnosti, ako napríklad naše aktuálne psychické alebo fyzické rozpoloženie, skúsenosti, schopnosti, prostredie, prizerajúci a v neposlednom rade množstvo momentálnej energie.

Nadhľad, odstup, zmenu uhlu pohľadu, súcit, empatiu, porozumenie a mnoho ďalších atribútov potrebuje dospelý, aby správne zareagoval na nežiaduce správanie dieťaťa. Niekedy ich máme na dosah v okamihu a inokedy nie sú po ruke. Potrebujeme čas, aby sme sa zamysleli, situáciu pochopili, uvedomili si svoje emócie aj emócie druhých a opäť získali rovnováhu. Niekto by mohol namietať, že máme na svoj hnev právo, že je opodstatnený a že máme právo ho aj úprimne vyjadriť. Každý máme právo na svoje pocity a je to to najozajstnejšie, čo v skutočnosti máme. Otázkou je, aký dopad majú na ostatných, aj na nás samých, ak ich vyjadríme bez akýchkoľvek zábran. Dôležité je, aby bolo naše správanie autentické, no súčasne efektívne a v prípade dospelých aj nasledovaniahodné. Dieťa väčšinu svojich chýb totiž nerobí s cieľom niekomu ublížiť alebo niečo zničiť. Dieťa sa prostredníctvom svojho neuváženého správania učí, komunikuje a vyjadruje ním aj svoje emócie.

Ak máme temperamentné dieťa, občasnému hnevu sa asi neubránime. Sú skrátka okolnosti, ktoré nás o vytúžený pokoj na istý čas oberú. Vyplatí na nám však naučiť sa s hnevom pracovať a najmä sa zaň ospravedlniť. Tým sa staneme oveľa autentickejší, ako keby sme svoj hnev zvaľovali na druhých, aj keď bolo ich správanie jeho príčinou.

***

Máte pochybnosti o tom, či vychovávate svoje dieťa správne?

Ďalšie články na rôzne výchovné témy nájdete tu: https://www.edual.sk/clanky

Cesta do nášho e-shopu s knihami pre rodičov vedie tadiaľto: https://www.edual.sk/pre-rodicov