Dieťa, ktoré nesmie robiť chyby, hľadá vinníka
Snáď každý pozná príslovie „Na chybách sa človek učí“. Z tejto pravdy by mohlo vyplývať, že čím viac chýb robíme, tým viac sa učíme. Do akej miery však akceptujeme túto myšlienku? Platí vždy, občas alebo to závisí od dôsledkov, ktoré súvisia s urobenou chybou?
Samozrejme, že záleží od situácie. Keď si zabudneme nastaviť budík, zmeškáme lietadlo a neodletíme preto na dovolenku, na ktorú sme si celý rok odkladali peniaze, asi nás bude táto chyba dlho mrzieť a s najväčšou pravdepodobnosťou ju už nikdy nezopakujeme. Naša chyba by nás ešte viac mrzela, keby nás na letisku čakala kamarátka alebo priateľ. Z tejto nemilej skúsenosti by sme sa poučili a po zvyšok života by sme si pred každým odletom nastavili minimálne tri budíky.
Väčšina našich chýb však našťastie nemá až takéto tvrdé dôsledky. Napriek tomu ich nedovolíme robiť sebe, svojím blízkym ani svojim deťom. Keď nie sú chyby dovolené, chýba odvaha sa k nim priznať. Ak si však nevieme priznať chybu, len ťažko sa z nej vieme niečo naučiť. Získať ponaučenie môžeme iba vtedy, ak si chybu priznáme, pomenujeme ju a prijmeme riešenie, ako veci nabudúce urobiť inak. Toto by sme mali naučiť aj svoje deti. Respektíve, mali by sa to naučiť z nášho prístupu k ich chybám. Ako rodičia potrebujeme mať veľkú trpezlivosť, lebo deti svoje chyby opakujú. Často ich privedie ku zmene až vlastná vnútorná motivácia alebo strach.
K svojim chybám aj k chybám svojich detí podvedome pristupujeme tak, ako sme sa to naučili v detstve. Avšak dnes ako rodičia, učitelia či vychovávatelia môžeme tento prístup zmeniť. Časť dospelých je presvedčená o tom, že dieťa treba naučiť plniť ich pokyny. Do určitej miery je to logické. Ako dospelí máme viac skúseností, chceme deti niečo naučiť a potrebujeme ich chrániť. Tam, kde nejde o bezpečnosť, však môžeme nechať deti, nech sa učia sami z vlastných skúseností. Dovoľme im robiť chyby, poraďme im, ako ich môžu napraviť, stojme pri nich, keď pod ťarchou vlastných chýb strácajú sebadôveru.
Na to, aby sme dovolili sebe aj druhým urobiť chybu, musíme zmeniť prístup a staré zaužívané vzorce správania. Dieťa, ktoré je za svoje prešľapy neprimerane pokarhané, potrestané alebo ponížené, sa bude snažiť svoju chybu skryť, bude sa za ňu hanbiť a s veľkou pravdepodobnosťou sa naučí klamať alebo minimálne vyhovárať. „Ono sa to samo. Ja som to neurobil. To nebola moja vina. To on.“ Takto to začína u malých detí a u starších to pokračuje: „Tak sme sa nedohodli. Hm, tak to som asi nepočul. Učiteľka nám to zle vysvetlila. Nikto mi to nepripomenul.“ Dieťa, ktoré nesmie robiť chyby, hľadá vinníka, aby mohlo zodpovednosť za chybu hodiť na niekoho druhého. Robí to väčšinou zo strachu z reakcie dospelého. Podvedome sa snaží očistiť i za cenu klamstiev a poloprávd. Do určitej miery to robia všetky deti a spôsobil to práve prístup nás dospelých. Deti sa naučili, že úspech a dobré výsledky sú odmenené úsmevom a pochvalou, a naopak neúspech a zlyhanie sú okorenené prinajmenšom sklamaním, výčitkami, moralizovaním.
Priznať si chybu pre mnohých znamená priznať sa k nedokonalosti. Všetci pritom vieme, že dokonalosť u ľudí neexistuje. Rodičia sa často nevedia ospravedlniť svojim deťom, lebo v sebe živia presvedčenie, že rodič je predsa vzor a ten chyby nerobí. Pritom práve otvorené priznanie k vlastným chybám deti učí, ako majú pristupovať k tým svojim.
Keď malé dieťa rozbije sklenený pohár, nepotrebuje sa naučiť, že je nešikovné a my sme preto teraz nahnevaní. Dieťa sa potrebuje naučiť, že nabudúce pohár treba držať oboma rukami a že naša vyľakaná tvár bola z obavy, aby sa nepozeralo, a nie od zlosti. Keď školák dostane päťku z písomky, na ktorú sa zabudol naučiť, nepotrebuje sa dozvedieť, že je lajdák. Lekcia znie, že látku sa treba doučiť a ak nechce nabudúce dostať zlú známku, môže si napríklad napísať pripomienku. Keď tínedžer opakovane nadrobí na sedačku pri pozeraní televízora, rodič by ho mal zakaždým vyzvať, aby po sebe omrvinky povysával. Možno časom sám príde na to, že je jednoduchšie zobrať si tanierik.
Náš hnev robí z chýb niečo neprijateľné, nedovolené, nezodpovedné, a pritom nikto ich nerobí zámerne, väčšinou. Deti potrebujú podnetné prostredie, kde sa majú možnosť učiť a tiež robiť chyby. Žiak, ktorý bol za svoju zlú odpoveď niekoľkokrát zosmiešnený, stratí odvahu odpovedať. Možno by len stačilo žiaka ubrániť pred výsmechom spolužiakov povzbudením, že jeho úvaha nie je úplne presná, alebo že možno nepochopil správne otázku. Keď dieťa prinesie domov dvojku z diktátu, nemalo by byť dôležité, koľko bodov mu chýbalo do jednotky, ale či si pamätá slová, v ktorých urobilo chybu. Ak áno, potom chyby splnili svoj účel, lebo dieťa vie, ako slová nabudúce napíše správne.
Je to práve rodičovský perfekcionizmus, ktorý bráni deťom robiť chyby a následne sa z nich poučiť. Keď rodič lipne na samých jednotkách svojho dieťaťa, veľa priestoru na pochybenie dieťa nemá a dostáva sa tak pod veľký tlak. Podobné je to v športe alebo pri hre na hudobný nástroj. Keď rodič sleduje iba výkon a výsledky, môže sa u dieťaťa vytratiť radosť a snaha zdokonaľovať sa.
Hovorme pred deťmi aj s deťmi o vlastných chybách. Ukážme im, že chyby nám dávajú príležitosť sa niečo nové naučiť, že zlyhania sú súčasťou nášho života a keď ich prijmeme, vieme byť vďaka nim silnejší, vďačnejší aj tolerantnejší. Pripomínajme deťom aj to, že niektoré chyby sú nevratné, bolestivé a nekompromisné, a preto občas reagujeme veľmi dôrazne, lebo ich chceme naučiť, že týmto chybám sa treba za každých okolností vyhnúť.
