Dieťa potrebuje hranice a pravidlá

Slovo hranica vyvoláva predstavu istého obmedzenia. Hranice vymedzujú priestor a ľudia si zvykli toto slovo používať aj v kontexte so správaním, obliekaním, stolovaním, skrátka všade tam, kde sa jedná o pravidlá, zásady a zvyky. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že hranice sú na to, aby ľudí limitovali. Tieto limity ich však okrem obmedzovania aj ochraňujú. A práve takto by sa na hranice mali pozerať aj rodičia, z ktorých mnohí ešte stále spochybňujú ich význam v rodičovstve. Zábradlie na jednej strane dieťa limituje, na druhej strane ho chráni pred pádom zo schodiska. Poistka na šuplíku dieťaťu bráni otvoriť ho, súčasne ho chráni pred ostrým nožom. Rovnako aj hranice, inými slovami pravidlá, dieťa učia, čo smie a nesmie robiť a súčasne mu pomáhajú cítiť sa a byť v bezpečí, získať správne návyky a oboznámiť sa so zásadami, ktoré mu pomôžu úspešne sa začleniť do spoločnosti či už v materskej škole, škole a neskôr v zamestnaní.

Prvé hranice dieťa pocíti už ako bábätko, keď sa mama od neho na chvíľu vzdiali, keď je hladné, lebo ešte nie je hotový obed alebo keď ho zobudí starší brat, ktorého už prestalo baviť byť potichu. Hoci potreby bábätka udávajú rytmus rodiny a zo začiatku sa točí svet okolo neho, aby malo pravidelný prísun útechy, opatery a lásky, sú situácie a okolnosti, kedy musí aj ono počkať. Malý braček, mama a otec majú tiež svoje potreby.

Hranice sa dajú chápať aj ako pravidlá a pravidlá ako zvyky. Tie si vytvára každá rodina sama na základe svojich hodnôt, skúseností a kultúry, v ktorej žije. Bábätká majú pravidlá rady. Sú to práve známe zvyky, tradície a rituály, ktoré im poskytujú pocit bezpečia, lebo sú pre ne známe a vďaka nim sa vedia orientovať. Hranie sa, pravidelné čítanie, jedenie, večerné kúpanie, vlastná postieľka, aj spánok v rovnakom čase sú záchytnými bodmi, ktoré dieťaťu poskytujú pocit istoty.

Ako dieťa rastie a začína byť živšie a pohyblivejšie, nové obmedzenia pribúdajú. Rodičia ho musia naučiť, že niektoré veci sa nechytajú, jedlo sa nehádže na zem, vlasy rodičov ani súrodenca sa neťahajú, v aute musí byť pripútané v autosedačke a každý večer ho čaká kúpanie, či sa mu to páči alebo nie.

Pri malých deťoch nastavujú hranice dospelí. V mnohých prípadoch môže rodič ponúknuť dieťaťu možnosť voľby. Možnosti by však mal navrhnúť tak, aby žiadna z nich neprekračovala dohodnuté pravidlá, nech už si dieťa zvolí akúkoľvek možnosť. „Môžeme dnes vynechať čítanie rozprávky, ak si želáš dokresliť obrázok, no o ôsmej sa zhasína.“ Či hovoríme o hraniciach: „Nikto v našej rodine nechodí spať bez vyčistených zúbkov,“ alebo o pravidlách: „Ráno aj večer si čistíme zuby, aby žiarili ako perličky,“ vždy ide o prijímanie návykov. Čim skôr sa pravidlo stane zvykom, tým ľahšie ho dieťa prijme ako súčasť svojho života. Je preto dôležité, aby sme dodržiavanie pravidiel od dieťaťa vyžadovali hneď, ako je toho schopné. „Túto skrinku bezo mňa neotváraj. Hračky upratujeme sem. S vodou sa môžeš hrať iba v kúpeľni. Televízor smie púšťať iba mama.“

Pravidlá by sme mali neustále prispôsobovať veku a schopnostiam dieťaťa, ako aj potrebám zabezpečujúcim bezpečie a fungovanie rodiny. Je dôležité, aby boli zrozumiteľné, jednoduché, spravodlivé a rešpektujúce. Nemali by sa meniť príliš často, aby si na ne dieťa mohlo privyknúť. Neznamená to však, že by pravidlá mali byť striktne nemenné. Deti ani rodičia nie sú stroje. Denný program aj situácie sú rôzne, a preto aj okolnosti môžu byť odlišné. Ak napríklad rodičia vidia, že je dieťa unavené, keď sa vráti z tréningu, je namieste v týchto dňoch posunúť čas odchodu do postele. Občas je dobré pravidlá aj trochu povoliť. Napríklad, keď rodina ostane dlhšie na návšteve, lebo sa deti výborne zabávajú. Flexibilita robí ľudí spontánnymi a život pestrým. Rodičia by však mali obozretne narábať s výnimkami. Čím častejšie sa robia, tým ľahšie si na ne dieťa zvyká. Preto treba dobre zvážiť, pri ktorých pravidlách je nutné byť zásadoví. Sú to najmä pravidlá súvisiace s bezpečím dieťaťa: „Pred každou cestou sa musíš zastaviť!“ alebo so zdvorilosťou „Takéto výrazy doma nepoužívame. Najprv sa, prosím, upokoj, a potom sa o tom porozprávame.“ Hranice by sa mali uvoľňovať postupne a pomaly, lebo platí, že vždy je ľahšia cesta uvoľňovania ako sprísňovania.

Keď je dieťa staršie, je dôležité tvoriť pravidlá spolu s ním. Dieťa ľahšie rešpektuje pravidlá, ak sa podieľalo na ich tvorbe, lebo vníma, že spoločne vytvorené pravidlá rešpektujú názory a potreby všetkých zúčastnených, teda aj jeho. Keď sa nastavujú hranice v pokoji, je väčšia šanca, že dieťa pochopí ich význam. Ak však rodičia nastavujú hranice v hneve a bez vysvetlenia, dieťa sa sústredí na hnev spojený s hranicami a nad dôvodom pravidiel spravidla nerozmýšľa.

Konečnú podobu pravidiel má v kompetencií dospelý, či už je to rodič, učiteľ, tréner. Má viac skúseností a nesie za dieťa zodpovednosť. Je pravdepodobné, že nie všetky pravidlá sa budú dieťaťu páčiť. Dospelí by mali svoje rozhodnutie dieťaťu odôvodniť a ak si za ním stoja, tak aj vyžadovať. Staršie deti o pravidlách rady diskutujú. Snažia sa ich zmierniť a často dávajú za príklad svojich rovesníkov. Dospelí by si mali dieťa vypočuť, no zároveň mu jasne povedať, o ktorých pravidlách sa nediskutuje.

Dieťa sa učí rešpektovať hranice a pravidlá vďaka dôsledkom, ktoré po ich prekročení zažíva. Najužitočnejšia životná lekcia je pre dieťa vlastná skúsenosť. Prirodzené dôsledky dieťa učia, ako to v živote chodí. Ak si zle zatvorí fľašu s vodou, bude mať v školskej taške mokré zošity a učebnice. Ak si v škole zabudne učebnicu, nebude sa mať z čoho učiť na písomku. Dieťa. ktoré svojím konaním sebe alebo druhým spôsobilo problémy, musí nájsť riešenie, ako sa so situáciou vysporiadať. Správanie dieťaťa si niekedy vyžaduje prijať nové pravidlá, posunúť hranice, nájsť logické dôsledky. Ak dieťa napríklad opakovane nosí zlé známky a súčasne dlhé hodiny vysedáva pred počítačom, bude nutné tento čas skrátiť aspoň dovtedy, kým sa v škole nezlepší. S týmto opatrením je však dôležité ponúknuť mu pomoc.

Pri presadzovaní pravidiel je podstatná dôslednosť. Pravidlá, ktoré platia iba niekedy alebo iba pri niekom, strácajú svoju váhu a dieťa rýchlo zistí, kedy sa dajú porušovať. Ak je raz v školskom poriadku napísané, že používanie mobilných telefónov je v škole zakázané, nemali by ich žiaci používať ani na suplovaných hodinách alebo cez prestávky.

Hranice sú kľúčové pre odolnosť dieťaťa. Vďaka nim sa učí, že nemôže mať všetko, povedať všetko ani robiť všetko, čo si zaumieni. Učí sa nachádzať hranice medzi svojimi potrebami a potrebami druhých, teda miesto, kde končí jeho sloboda a kde začína sloboda niekoho iného.