Dieťa potrebuje podporu a povzbudenie
Povzbudiť znamená dodať dieťaťu odvahu, poukázať na jeho schopnosti, prejaviť mu dôveru. „Choď! Vyskúšaj! Som pri tebe. To zvládneš!“ Dieťa, ktoré zažíva pocit, že mu niekto verí, si začne samo veriť. Ak súčasne zažíva vlastnú skúsenosť v podobe úspechov a dostáva sa mu uznania od ostatných, získa sebadôveru. Je si vedomé svojich schopností, dôveruje samému sebe.
Naopak, dieťa, ktoré dospelí, a to najmä rodičia, neoceňujú, neuznávajú alebo dokonca zhadzujú, si necení samo seba. Má nízke sebavedomie, z čoho môže prameniť, že sa vyhýba činnostiam, v ktorých by mohlo zlyhať, a preto si vyberá tú najľahšiu cestu. Môže sa tiež zamerať na výkony, aby sebe aj druhým dokázalo, že je dostatočne dobré. Často predstiera sebadôveru, aby si zvýšilo sebaúctu a zabezpečilo uznanie druhých. Ak dieťa nevie zaujať výkonmi, môže na seba upútavať pozornosť nevhodným správaním. Sebadôvera môže chýbať aj dieťaťu, ktorému sa nedostávalo láskavej opatery, keď bolo bábätkom. Ak sa opakovane nevedelo dovolať pozornosti, pochopilo, že si ju nezaslúži a kvôli tomu môže mať nízku sebahodnotu.
Sebahodnota, inak povedané pocit prijatia so všetkým, čo k dieťaťu patrí, závisí do značnej miery od rodičov a neskôr aj od ostatných dospelých autorít. Dieťa si vytvára sebaúctu a sebahodnotu na základe toho, ako s ním komunikujú ostatní. Ako ho hodnotia, ako ho uznávajú a rešpektujú. Podvedome prijíma to, čo o sebe počuje. Ak teda zo všetkých strán zaznieva, že je výnimočné, bude sa považovať za výnimočné. Tento výrok mu však môže brániť zlepšovať sa, lebo sa bude spoliehať na hodnotenie ostatných. Časom môže z vlastnej skúsenosti zistiť, že až také výnimočné nie je. Hodnotenie vzhľadu, schopností či talentu preto nemusí byť pre dieťa užitočné, lebo ho môže brzdiť v napredovaní. To, čo by mali rodičia, učitelia aj tréneri oceňovať, je odvaha, úsilie, vytrvalosť, no i nepatrné zlepšenie.
Rudolf Driekurs povedal: „Dieťa potrebuje povzbudenie tak, ako rastlina potrebuje vodu.“
Povzbudzovať dieťa znamená nechať ho zažiť chvíle, kedy sa cíti schopné a pyšné samo na seba. Je oveľa múdrejšie dieťa povzbudzovať ako chváliť. Dieťa potrebuje zažiť vlastný úspech a tešiť sa z neho. Nie mať radosť z toho, že sa z jeho úspechu tešia rodičia. Tí by sa zasa mali najviac tešiť z radosti svojho dieťaťa. Dôležité je, aby malo dieťa príležitosť si vychutnať pocit, že je schopné a spokojné samo so sebou.
Úlohou všetkých dospelých, ktorí prichádzajú s dieťaťom do kontaktu, je, aby ho čo najviac povzbudzovali, a to najmä v ranom detstve, teda do šiestich rokov. Dieťa v tomto veku objavuje svet. Učí sa intenzívnejšie ako kedykoľvek v neskoršom veku. Vytvára si vlastnú mienku o sebe. Jeho sebadôvera je jeho výbavou do života. Práve rodičia môžu dieťaťu k získaniu sebadôvery dopomôcť alebo ho o ňu pripraviť. Je dôležité mať toto na pamäti a naučiť sa s dieťaťom správne komunikovať.
Dieťa počas svojho detstva často zbytočne veľakrát počuje, že niečo nesmie, nezvládne, nevie alebo je niečo príliš ťažké a nebezpečné. Je to hlavne v situáciách, kedy ide o niečo, čo dieťa doposiaľ nevyskúšalo, ale samo alebo s malou pomocou by to zvládlo. Pre rodičov je niekedy jednoduchšie, dieťa od niečoho odhovoriť alebo mu to rovnou zakázať, ako ho podporiť a pomôcť mu. Dieťa, ktoré príliš často počuje, že niečo nezvládne, že je nešikovné, pomalé a nespoľahlivé, uverí svojej neschopnosti. Môže sa potom javiť ako poslušné a kľudné, a pritom je skôr opatrné, lebo si neverí. Ak sa rodičia príliš boja o svoje dieťa alebo mu nedôverujú, môže to mať za následok, že prestane skúšať nové veci, pretože vopred vie, že mu to rodičia aj tak nedovolia.
Malé dieťa by malo počuť jasné nie, keď sa blíži k ceste, keď chce chytiť ostrý nôž alebo otvárať skrinku so saponátmi. Je však veľa činností, ktoré s malou pomocou zvládne a veľmi si ich túži vyskúšať. Chce robiť všetko, čo vidí robiť svojich rodičov a súrodencov. Môže vybrať bielizeň z pračky, pokrájať zeleninu, ale aj hodiť drievko do ohňa, vyliezť na rebrík v prítomnosti dospelého, nosiť veci do nákupného košíka či vypýtať si pohár limonády v reštaurácii. Rodičia by mali využiť každú príležitosť, ako ukázať svojmu dieťaťu, čo už dokáže. Keď sa dieťa dožaduje niečoho, čo je podľa rodičov pre neho naozaj nebezpečné, môžu povedať: „Tento strom je na lezenie privysoký, verím však, že o rok pre teba bude tak akurát. Poď, vysadím ťa na tento menší.“ Dieťa potrebuje počuť, že zatiaľ niečo nevie, ale že rodičia veria, že príde čas, kedy to zvládne. Či už potrebuje vyrásť, prekonať strach, dlhšie skúšať, pravidelne trénovať alebo sa viac učiť.
Povzbudzovať neznamená dieťa do niečoho nútiť. Dieťa sa rodí s určitými predpokladmi, a preto sú niektoré deti odvážnejšie, iné bojazlivejšie. Je dôležité dieťa motivovať s ohľadom na jeho vek, schopnosti a zručnosti. Dospelí sa, bohužiaľ, často uchyľujú k porovnávaniu, kritizovaniu a negatívnemu hodnoteniu. „Tvoj brat nikdy nemal takéto zlé známky. Vždy ti to musím pripomínať. Opäť si to pokazil.“ Chcú tak dieťa motivovať k lepším výkonom. Namiesto toho však často znížia jeho sebadôveru a chuť skúšať. Ľudia, teda aj deti, menia svoje správanie, až keď cítia veľkú frustráciu alebo ich ťahá vnútorná motivácia. Málokedy menia svoje správanie, lebo ich niekto negatívne hodnotí. Každé dieťa potrebuje dôveru a povzbudenie dospelých. Iba tak bude chcieť zmeniť svoje správanie, lebo ho k tomu privedú vlastné pohnútky a samo sa rozhodne s dospelým spolupracovať, či už je to vďaka vzájomnej dôvere alebo inšpirácii.
