Dieťa potrebuje vhodné vzory

Výchova vzorom je najprirodzenejším a aj najefektívnejším spôsobom výchovy. Dieťa svojich rodičov neustále pozoruje. Vedome aj nevedome prijíma, ako sa sním hrajú, rozprávajú, upozorňujú na nebezpečenstvo. Akých spôsobom sa rozprávajú so susedou, predavačkou aj učiteľkou, a tiež to, ako o nich hovoria za ich chrbtom. Dieťa prijíma to, z čoho sa rodičia tešia a tiež to, čo ich rozčuľuje. Ako spolu diskutujú, riešia konflikty, ako sa navzájom ospravedlňujú a či vôbec. Ako pracujú, aj ako relaxujú. Vníma, za čo sú rodičia vďační, čo je pre nich dôležité, aj to ako sa tešia zo života. Žiaľ, môžu tiež počúvať o tom, kto je hlúpy, neschopný a zodpovedný za ich nevydarený život. Detský batôžtek sa plní tým, čo z prostredia, v ktorom vyrastajú, pochytajú. Najväčší diel zodpovednosti je na rodičoch. Rodičia vytvárajú dieťaťu prostredie a ponúkajú zdroje pre osobný rast. Deti si svoje najrannejšie návyky nevyberajú, ony ich kopírujú.

Rodičia sa preto musia občas zastaviť a porozmýšľať, ako sa cítia, čo prežívajú, aj ako sa správajú, lebo takéto správanie odovzdávajú svojmu dieťaťu ako vzor či predlohu. Rodičovská zodpovednosť za dieťa je často sprevádzaná strachom, či je ich výchova správna, či ich dieťa bude prijímané okolím, či uspeje a bude šťastné. Tento strach často vedie rodičov k sústredeniu sa na výkon, úspech a porovnávanie dieťaťa s ostatnými. Dostávajú sa tak do častých mocenských bojov na úkor vytvárania pevného vzťahu, ktorý je pre dieťa tým najdôležitejším.

Rodičia si často neuvedomujú, že je to práve ich prístup k situáciám, ktorý do značnej miery ovplyvňuje rekcie dieťaťa. Ak napríklad malé dieťa spadne a mama k nemu rýchlo pribehne a s vyplašeným výrazom na tvári ho dvíha a vypytuje sa, či sa neudrelo, dieťa prispôsobí svoje správanie panike matky, lebo kopíruje jej reakciu. Často preto dieťa začne plakať, až keď vidí vydesenú mamu. Občas sa, samozrejme, odohrajú škaredé pády, kde je panika inštinktívnou reakciou. Pri bežných pádoch je však rozumné vedome si strážiť pokojný alebo aspoň neutrálny postoj. Je úsmevné pozorovať zľaknuté dieťa, ako sa bezprostredne po páde očným kontaktom spojí so svojím rodičom a z jeho výrazu tváre vyčíta, či je všetko v poriadku alebo či je dôvod sa znepokojovať. Úsmev mu napovedá, že je treba oprášiť ruky, kolená a bežať ďalej. Ak sa dieťa veľmi udrie a plače, je dôležité mu poskytnúť útechu: „Verím ti, že ťa to bolí. No dobrá správa je, že to bude bolieť čoraz menej a menej, až to prestane bolieť úplne.“ Najmä ockovia pády detí radi zľahčujú: „Nič sa nestalo. To nebolí. Chlapi neplačú!“ Dieťa sa potom cíti nepochopené a na rodiča je prirodzene nahnevané.

Počas celého detstva a dospievania dieťa pozoruje reakcie rodičov a ľudí, s ktorými prichádza do kontaktu a ukladá si tieto reakcie do podvedomia. Tie sa potom stávajú jeho prirodzenými reakciami, keď sa samo ocitne v podobných situáciách. Výhodou je, ak sú rodičia sami pokojní. Potom ich vlastná sebakontrola nestojí toľko námahy. Vedia pokojne reagovať na rozbitý pohár, stratenú čiapku, rozbité koleno, neuprataný tanierik či päťku za neodovzdaný projekt. V ich pokoji im môže pomáhať vedomie, že dieťa nerozbíja pohár, nestráca čiapku, ani nezabúda urobiť projekt úmyselne. Niektoré deti sú skrátka unáhlenejšie, zábudlivejšie či menej sústredené ako iné. Je dôležité pomôcť im zmeniť návyky a ísť dobrým príkladom a nenechávať sa ovplyvňovať strachom, že z dieťaťa „nič nebude“.

Je veľa rodičov, ktorí sa s dieťaťom rozprávajú vľúdne, s rešpektom a pochopením. Zohľadňujú jeho potreby i záujmy, a napriek tomu sú svedkami jeho nevhodnej komunikácie a bezohľadného správania. Právom potom začnú pochybovať o svojom rodičovskom prístupe a strácajú svoju sebaistotu a pokoj, čo ich automaticky vedie k správaniu, ktoré neskôr ľutujú. Kruh sa tak uzatvára. Vlastný rodič sa tak ľahko môže stať nie práve najvhodnejším vzorom pre svoje dieťa. Deti sa komunikačným aj sebareflexným schopnostiam učia dlho. Je to v podstate celoživotný proces. Potrebujú čas a trpezlivosť dospelých. Kráčajú popri rodičoch a dospelými sa stávajú až dlho po dovŕšení osemnástky.

Ako deti rastú a stávajú sa súčasťou rôznych kolektívov, začínajú modelovať správanie detí zo škôlky, školy, kamarátov z krúžkov, ale aj učiteľov či trénerov. Nevedome pochytia spôsob vyjadrovania ľudí, s ktorými trávia viac času. Dobrým príkladom sú deti, ktoré sa vrátia z letného tábora, v ktorom strávili hoci len dva týždne. Často si privezú celý arzenál nových výrazov, zmenu intonácie aj reči tela. Nadarmo sa preto nehovorí, že s akými ľuďmi sa stretávame, takými ľuďmi sa aj stávame. Často sa to deje úplne nevedome, a preto je dôležité sa cielene obklopiť ľuďmi, ktorí sú pre nás aj naše deti inšpiratívni a nasledovaniahodní. Netreba zabúdať, že vzory deti nachádzajú aj medzi známymi osobnosťami, filmovými hrdinami i postavami z kníh.