Hovorme s deťmi o svojich pocitoch

Keď sa opýtame rodičov, čo si prajú pre svoje deti, väčšina z nich povie, aby boli zdravé a šťastné. Rozvíjame však dostatočne ich schopnosť radovať sa zo života? Vedieme ich k tomu, aby boli spokojné s tým, čo majú? Núkame im dostatočne zreteľne presvedčenie, že svoj život majú do značnej miery vo svojich rukách? Vytvárame pre ne zdravé a šťastné prostredie?

Čo znamená byť šťastný?

Pravdepodobne robíme, čo vieme a ako najlepšie vieme. Každý podľa svojich možností a schopností. Čo vlastne znamená byť šťastný? Byť šťastný znamená pociťovať stav radosti, zažívať stav vnútorného pokoja či dosiahnuť spokojnosť s vlastným životom.

Často sa mylne domnievame, že za šťastím musíme putovať. Že ho pocítime, až keď niečo dosiahneme alebo keď niečo získame. Šťastie je však tu. Len sa ho musíme naučiť vidieť a pocítiť. Aby sa deti naučili vnímať pocity šťastia, radosti, úžasu, hrdosti, je potrebné, aby sa naučili prekonávať pocity strachu, neistoty, sklamania, hnevu. Potrebujú si už počas detstva osvojiť niektoré cenné schopnosti. Schopnosti, ktoré my, dospelí, často staviame až za vzdelanie, zručnosti a obratnosti.

Šťastní ľudia sa vedia plne sústrediť, relaxovať, uvoľniť, ovládať svoje emócie, pracovať so stresom, rešpektovať druhých, udržiavať priateľské vzťahy aj prijať životné situácie, ale tiež samých seba. Šťastní ľudia sa vedia vyrovnať so zraneniami z minulosti.

Človek, ktorý sa naučí rozumieť vlastným pocitom aj pocitom druhých ľudí, dokáže vedome ovplyvňovať svoje myslenie i správanie voči druhým. Nenechá sa svojimi emóciami ovládať. Vie s nimi pracovať. Taký človek dokáže vychádzať s ľuďmi, aj s nimi spolupracovať.

Malé deti poznajú len niekoľko základných emócií. S ostatnými sa zoznamujú postupne prostredníctvom skúseností a tiež modelovaním iných ľudí, najčastejšie rodičov. Emócie aj nálady sú nákazlivé, preto veľmi záleží na tom, aké prostredie dieťaťu vytvárame, aj akými emóciami ho sprevádzame. Dieťa si ukladá, ako ľudia v jeho blízkosti prežívajú radosť, smútok, hnev či sklamanie a ako sa u nich prejavujú jednotlivé pocity. Je preto veľmi dôležité, aby sme ako rodičia deťom ukazovali, ako sa cítime, popisovali svoje pocity a pomohli tak deťom pochopiť tie svoje. To však neznamená prehnane dramatizovať vlastné prežívanie, niekoho obviňovať, ani stále opakovať to isté. Stačí konštatovať, čo cítime aj preto, aby sme boli pochopení. Pomenovanie vlastných pocitov nám pomôže si ich uvedomiť. Ich prejavenie je tiež dôležité, či už sú pozitívne alebo negatívne. Podstatné však je, aby sme ich prejavili tak, aby sme nikomu neublížili ani slovne, ani fyzicky. Dieťa sa tak naučí, ako sa vyrovnať s negatívnymi pocitmi a prejavovať tie príjemné, s ktorými sa počas života bude stretávať.

Hovorme pred deťmi, ako sa práve cítime

Že sme sklamaní, unavení, frustrovaní, že nás niečo bolí: „Toto nabudúce vyriešim lepšie. Na toto sa musím vyspať. Toto vymazávam zo svojho života. O chvíľu mi bude lepšie.“ Nezabúdajme však vytvárať podnetné prostredie a vedome sústreďme svoju pozornosť na pozitívne aspekty života: „Toto sa mi podarilo. Z tohto mám veľkú radosť. Na toto sa naozaj teším.“ Čo je však dôležitejšie ako slová, je mimika a reč tela. Úsmev, smiech, radosť v očiach, objatie, pohladenie, dotyk majú nenahraditeľné miesto v emocionálnom rozvoji dieťaťa.

Ideálne je, ak sa sami cítime šťastní a spokojní, ak vieme vnímať krásy vôkol nás a tiež sa vyrovnať s nepohodou alebo prijímať nepriaznivé udalosti. Sme tak pre dieťa autentickí a ono naše prežívanie preberá automaticky. Nepotrebuje od nás počuť, že má obdivovať kvitnúce lúky. Stačí, ak ich budeme obdivovať my a onedlho sa dočkáme toho, že nám dieťa samo bude posielať fotky kvitnúcich lúk, východov a západov slnka... Dieťa nepotrebuje počuť, že sa má upokojiť. Stačí, ak nájde otvorenú náruč, ucíti pochopenie pre svoje prežívanie, uvidí, že ak sme nahnevaní, zhlboka dýchame a prechádzame sa po záhrade. Dieťa sa od nás môže naučiť porozumieť druhým, ak sa my zaujímame oňho a o jeho priateľov.

Techniky NLP nám umožňujú vcítiť sa do pocitov druhých

Princípy Neurolingvistického programovania (NLP) nám ponúkajú možnosti, ako pracovať so svojimi pocitmi. Učia nás vnímať prejavy nášho tela. Zameriavajú sa na naše zmyslové vnímanie a na zmyslové vnímanie dieťaťa. Techniky NLP nám umožňujú vcítiť sa do pocitov druhých (asociovať sa), aby sme s nimi mohli súcítiť, aj im porozumieť. Na druhej strane sú situácie, od ktorých sa chceme odosobniť (disociovať), lebo nám môžu škodiť. https://www.edual.sk/budte-stastnejsim-rodicem-s-nlp-21

Sprevádzajme deti svetom pocitov. Rozvíjajme u nich schopnosti vnímať vlastné pocity, ako aj druhých ľudí, vhodne na ne reagovať, aj o nich otvorene hovoriť. „Vidím, že si sklamaná. Máš pochybnosti? Hneváš sa? Cítil si sa zahanbený? Vyzeráš vystrašene. Získala si väčšiu istotu? Obdivujem tvoje nadšenie. Chcela by som mať tvoju odvahu. Žiariš od radosti! Ako sa cítiš?“ Hovoriť o svojom prežívaní je rovnako dôležité, ako vypočuť prežívanie druhých. Nie je žiaduce, aby sme hovorili len o sebe alebo neustále načúvali druhým. Ide o to pochopiť, ako sa cítime a aký dopad majú tieto pocity na naše správanie k druhým. Ide aj o to, ako chápeme správanie druhých, ktoré je pod vplyvom jeho emócií. Naučme deti, že sú to práve ony, kto si vyberá a premieta obrazy v hlave, že záleží na nich, aký film si prehrávajú a že tieto obrazy a filmy menia ich myšlienky a tie menia ich nálady a nálady zase ovplyvňujú ich pocity. To má vplyv aj na ich psychickú pohodu a v konečnom dôsledku aj na ich zdravie.

***

Pozitívne rozprávky s pesničkami – Michaela Pribilincová – Tajomstvá šťastných detí

https://www.edual.sk/pozitivne-rozpravky-cd-57

O červenej čiapočke - Tajomstvo jasného želania,

Vyberám si zdravie - Tajomstvo liečebných myšlienok,

Medovníková chalúpka - Tajomstvo pochvaly

Popoluška - Tajomstvo čarovných prštekov

Darované hračky - Tajomstvo rovnováhy

Rozprávky narozprávali:

René Štúr, Svätopluk Malachovský, Maroš Kramár, Zuzana Tlučková, Bibiana Ondrejková, Pavol Topoľský, Ady Hajdu, Zuzana Porubjaková, Marta Sládečková, Anna Šišková, Lukáš Latinák, Miroslav Noga, Vladimír Jedľovský, Juraj Kemka, Marián Miezga, Janko Kulich