Jeden príbeh, na ktorý sa dá pozrieť z dvoch kopcov
Jeden múdry človek raz povedal, že každý stojíme na pomyselnom kopci. Jeden stojí na nižšom, druhý na vyššom kopci a každý z nich narába iba s tým pohľadom na život a svet, aký mu je dopriaty. Veľa ľudí žije akoby v klamstve, pretože svet z ich kopčeka nie je zďaleka len takým, akým ho vidia oni. Keby vzlietli do výšin orla, uvideli by svet z vyššej perspektívy a nadobudli by rozhľad mudrca. Nám bežným ľuďom sa stačí postaviť aspoň na špičky a pozrieť sa na veci trošku s nadhľadom a prijať väčšie pochopenie k svojim blízkym. Prečítajte si jeden príbeh a precíťte rovnakú situáciu z perspektív dvoch kopcov.
Príbeh z prvého kopca
Bola mama, ktorá mala dve deti. Obe ochoreli a potrebovali navštíviť detského lekára. Keď vošli do čakárne, mali už len útle miesto na sedenie. Všetky deti v čakárni pekne sedeli, len jej dve deti do seba štuchali. Staršia dcérka nechcela pustiť na svoje miesto mladšieho brata a, samozrejme, potrebovala presne tú istú hračku z poličky ako jej súrodenec.
Staršia sestra nedokázala ustúpiť mladšiemu bratovi a mama už začala mračiť čelom a dohovárať dcére. Mama sa cítila nepríjemne a začala svoje deti porovnávať s inými a dokonca si začala vyčítať svoju výchovu. Cudzie deti sedeli v objatí svojich rodičov a svojim nerušeným správaním boli veľkým protikladom k jej dvom hlučnejším deťom. Staršia sa nehanbila vypýtať si žuvačku od staršieho chlapca a okamžite po jej vzore vyštartoval aj jej mladší brat. Nastrčil k chlapcovi rúčku, ale mama mu nedovolila žuvačku prijať. Myslela to dobre. Už zažila, ako jej syn párkrát povypľúval pár centové mentolové mydielko na chodník a teraz, pred zrakmi divákov, netúžila po podobnom divadle. Nazrela do svojej kabelky, ale nenašla v nej nič zaujímavé na osvieženie alebo rozptýlenie. Staršia dcérka začala pobehovať a mama jej prikázala, aby si sadla. Súrodenci pokračovali medzi sebou v štuchaní. Všetky deti a rodičia pozorovali dvoch súrodencov a ich mamu, ktorá často dohovárala jednému alebo druhému dieťaťu. Takto strávili v čakárni skoro dve hodiny. Po dve a pol hodinách boli konečne s receptom v lekárni. Za trest za hrozné správanie im mama nekúpila lízanku z hroznového cukru, po ktorom jej deti naťahovali rúčky. Deti odchádzali z lekárne mrzuté a ich mama by sa k nim najradšej nepriznala.
Rovnaký príbeh, ale z pohľadu vyššieho kopca
Bola mama, ktorá mala doma dve deti. Obe ochoreli a potrebovali navštíviť detského lekára. Keď vošli do čakárne, tá bola plná, ale mali ešte jedno miesto na sedenie. Nikto z ostatných chorých detí nemal v čakárni súrodenca, iba ony. Deti spomínanej mamy nemali teplotu, len dlhotrvajúci kašeľ a soplíky. Ostatné deti boli na tom horšie. Teplotovali alebo mali teplotu práve zrazenú. Staršie dievčatko nechápalo, prečo sa na ňu mama mračí. Už mala po krk ustavičných kompromisov voči mladšiemu súrodencovi. Potrebovala vlastný priestor, vlastnú pozornosť mamy, ktorá bola milšia k bratovi ako k nej, aspoň tak to vnímala vo svojej malej hlávke ona. Myslela si, že by bolo vtipné, odtlačiť brata z lavičky do kúta, kľudne by to mohol urobiť aj on, keby chcel. Celkom by sa vyhrali a čas by im rýchlejšie ubehol. Dievčatko nikdy tak dlho v čakárni nečakalo a nevedelo, čo má od nudy robiť. Ráno cítilo nepokojný žalúdok a jej mama trvala na diéte a dievčatko už bolo hladné. Mama sa na svoju dcérku opäť zamračila, keď požiadala o žuvačku. „Aspoň niečo mať v ústach, trošku sa hrať s hmotou. Trošku žuvačky na tento zúbok, na tamten.“ Jej brat sa stále tlačil na jej miesto: „Nech už pochopí, že to je predsa MOJE miesto!“ Brat to nepochopil a nepochopila to ani mama. Jej brat nepochopil ani to, prečo mu jeho mama nedopriala osobnú skúsenosť so žuvačkou. A tak láskyplne mu ju ten druhý chlapec ponúkal! Možno by to zvládol. Možno. Dnes sa to nedozvedel.
Po vyše dvoch hodinách vošli do ambulancie a dievčatko začalo nosiť bračekovi z políc hračky s úprimnou radosťou spolu sa s nimi potešiť. Mama prepichla dcérku pohľadom, že robí pani doktorke neporiadok. Dievčatko za celý čas čakania u lekára nemalo ani kúsok maminej milej pozornosti alebo pochopenia. Sama sa cítila zle a zahanbene a nevedela si to vysvetliť. Mama v lekárni nepochopila, že jej deti potrebovali odmenu za dlhé čakanie a nie trest. Divná hravosť detí súvisela s nudou a s akýmsi vzájomným vyčerpaním súrodeneckej lásky.
Mama z príbehu nechcela svojim deťom ublížiť. Chcela ich vychovať. Konala z najhlbšieho vnútorného presvedčenia svojej pravdy a perspektívy vlastného kopca. Mama nevedela a nikdy sa nedozvedela, že jej deti sa mylne domnievali, že sú zlé a pritom bola ich mama iba zmätená a unavená.
Pokúsme sa vždy pozrieť na detské konanie z vyššieho kopca. Nie je všetko také, ako na prvý pohľad vidíme my dospelí. Deti nekonajú s úmyslom ublížiť nám. Niekedy stačí len objatie a povzbudenie, že rozumieme, ako sa dieťa cíti.
A okolie? To bude vždy druhoradé, môžeme ho nazvať malým kopcom. Keď jednáme so svojím dieťaťom, nemusí nás zaujímať. Nás zaujíma hora, ktorou je naše dieťa a náš vzťah.
