Kedy vstupujem do sporov našich synov?

Keď sa narodil mladší syn, doma ho čakal o šesť rokov starší brat. Predpokladala som, že vzhľadom na veľký vekový rozdiel, nebude medzi nimi dochádzať k súrodeneckým sporom. Mýlila som sa.

Vedela som, že obe deti potrebujú moju pozornosť a že každé z nich potrebuje mamu na chvíľu iba pre seba. Tohto som sa držala a keď boli deti malé, sporov medzi nimi bolo naozaj málo. Držala som sa však ešte jedného pravidla. Nikdy nebudem obhajovať mladšieho syna pred starším iba preto, že by mal mať viac rozumu. Toto som sa naučila od svojho manžela, ktorý má o sedem rokov mladšieho brata. Napriek tomu, že dnes majú pekný vzťah, na svoje súrodenecké vzťahy z detstva nespomína práve najradšej. Môže za to prístup ich rodičov. Nech sa stalo čokoľvek, vždy bol na vine práve on, lebo bol starší a mal mať viac rozumu. Nie je účel niekoho súdiť, bola iná doba a bolo celkom bežným zvykom, že starší súrodenec musel strážiť mladšieho a to sa, samozrejme, žiadnemu dieťaťu nepáčilo, a už vôbec nie chalanovi. Manžel spomínal, že v situáciách, kedy pykal neprávom, svojho brata priam nenávidel.

Vedela som, že ak raz budem musieť vstúpiť do sporu našich detí, chcem byť spravodlivá k obom bez ohľadu na ich vek. Ako to však väčšinou býva, rodič nie je pri vzniku hádky, a preto nemôže byť spravodlivým sudcom. No aj keby pri situácii bol, len ťažko by presne vedel, čo konfliktnej situácii predchádzalo. To je dôvod, prečo som do sporov našich chlapcov zasahovala minimálne. Našli sa, samozrejme, chvíle, kedy bola moja prítomnosť nutná, a to najmä vtedy, keď bolo treba utešiť, zabrániť ublíženiu, udržať dobrú psychickú pohodu či nastaviť hranice. Keď už som sa rozhodla do sporu vstúpiť, snažila som sa vždy jednému zo synov vysvetliť, čo prežíva jeho brat a ako by sa asi cítil on v jeho koži.

A tak som poskytovala útechu mladšiemu synovi, a pritom som nezisťovala, čo sa medzi ním a jeho bratom stalo.

Keď sa pri ceste autom ozýval krik zo zadných sedačiek, zastavila som na bezpečnom mieste a požiadala chlapcov, aby vystúpili a vyriešili si spor mimo auta, lebo šoférovať pri takom kriku je nebezpečné. Oznámila som im, že kým neuvidím, ako si pred autom podajú ruky a dajú si pusu, v ceste nepokračujeme. Toto som urobila iba raz, lebo keď som po čase opäť zastavila auto, aby si išli svoj spor vyriešiť von, starší syn ma ubezpečil, že už ho majú vyriešený, so smiechom si dali pusu bez toho, aby vystúpili z auta a mohli sme pokračovať v ceste.

Keď sa z izieb ozývali hádky, požiadala som deti, aby si išli vyriešiť problémy na záhradu, lebo ma ich krik vyrušuje. Raz išli na záhradu, druhýkrát stačilo vyjsť pred vchodové dvere. Odvtedy sa naučili riešiť spory v tichosti, lebo boli príliš pohodlní na to, aby sa presúvali von.

Neboli by to chlapci, keby občas nepadla aj nejaká tá rana. Keď boli deti mladšie, pripomínala som staršiemu synovi, že bez ohľadu na to, kto je v práve, biť malého bračeka je zbabelosť. Keď boli chalani starší, začali sa objavovať provokácie zo strany mladšieho syna, na ktoré nemal ten starší trpezlivosť. Mladší syn sa potreboval naučiť, že jeho brat má oveľa väčšiu silu, a že si musí dobre rozmyslieť, či sa s ním pustí do boja. Obaja vedia, že iné pravidla platia v teritóriu toho druhého. Každý z nich má svoju izbu, má právo rozhodnúť sa, či si želá spoločnosť súrodenca. Toto želanie treba rešpektovať, či sa to tomu druhému páči alebo nie.

Niekedy mi mladší syn vyčítal, prečo sa ho nezastanem, keď je o šesť rokov mladší. Vysvetlila som mu, že mu dôverujem, že zvládne vyriešiť si svoje problémy sám a nepotrebuje na to moju pomoc. Ubezpečila som ho, že keby si napriek mojej dôvere v jeho vyjednávacie schopnosti nevedel rady, som pripravená mu pomôcť.

Deti prechádzajú rôznymi náladami. Raz sú veselé, inokedy ich hnevá celý svet. Raz sú vtipné, inokedy strácajú zmysel pre humor. Raz sú zhovorčivé a inokedy unudené. Takto turbulentné sú aj ich súrodenecké vzťahy. V istej chvíli sa spolu chichúňajú za zatvorenými dverami, a o chvíľu na seba vrčia ako šelmy. Okrem nálad prechádzajú deti aj rôznymi životnými fázami, ktorým ich súrodenec nemusí rozumieť. Je užitočné o nich s dieťaťom hovoriť a pomôcť mu pochopiť neobvyklé správanie súrodenca.

V priebehu rokov sme spoločne prijali množstvo pravidiel. Od tých, ktoré nefungovali alebo fungovali iba chvíľu, sme upustili a tie, ktoré fungujú, dodržiavame dodnes. Príčiny sporov sa s pribúdajúcim vekom detí menia, a preto treba pravidlá prispôsobovať pre zachovanie rodinnej pohody.

Dnes je starší syn už plnoletý, mladší v plnom rozkvete puberty a spory s drobnými obmenami pokračujú. Momentálne máme na dennom programe porovnávanie mladšieho syna so svojím starším bratom. Aj keď mu dobre rozumiem, ako veľmi je preňho lákavá sloboda v používaní elektroniky, ponocovanie pri počítačových on-line hrách s kamarátmi a ranné vyspávanie jeho brata, sloboda si vyžaduje zodpovednosť. Nie je ľahké vysvetliť synovi, že iné práva a povinnosti má dospelý syn a iné trinásťročný. Všetko má svoj čas a aj on sa raz dočká toho, že aj so všetkými dôsledkami preberie úplnú zodpovednosť za svoje povinnosti i trávenie voľného času. Dovtedy budeme kráčať pri ňom a povzbudzovať ho v tom, čo sami považujeme za správne a dôležité. Aj my patríme k rodičom, ktorí deťom limitujú používanie elektroniky, strkajú do ruky knižku, pýtajú sa na povinnosti do školy, pripomínajú hru na hudobný nástroj, ťahajú ich na prechádzky, posielajú na čerstvý vzduch športovať. Aj naše deti patria k tým, ktorým sa to nie vždy páči a ktoré by bez dohodnutých pravidiel venovali až priveľa času všetkým tým elektronickým vymoženostiam, ktoré ich pripravujú o životnú energiu a harmóniu.

A čo neslušné slová? Tak aj tie máme, napriek tomu, že sme s manželom mnohokrát opakovali zásadu, že u nás doma sa hovorí slušne. Aj u nás sa v minulosti za každé nepekné slovo odovzdávali finančné príspevky do kasičky, aj u nás sa za nevhodné slová robili drepy. Ako to vyzerá dnes? Každý syn si to vyriešil po svojom. Starší tak, že ich nehovorí nahlas a mladší sa rozčuľuje, prečo napomínam stále iba jeho, načo počuje vždy tú istú odpoveď. „Napomínam toho, koho počujem. Ak nechceš, aby som ťa napomínala, tak to rob, ako tvoj brat. Keď už musíš povedať nepekné slovo, hovor ho tak, aby som ho nepočula.“ Aj keď si prajeme, aby sa naše deti rozprávali slušne nielen v prítomnosti dospelých, splniť toto prianie je pre nich, zdá sa, náročné, keď sa stretávajú so svojimi rovesníkmi. Reč mladistvých je v dnešnej dobe plná vulgarizmov, a to, bohužiaľ, aj medzi dievčatami. Deti sa prispôsobením slovníku snažia zapadnúť do skupín, v ktorých sa vyskytujú. Je pre ne náročné potom doma prehodiť výhybku, keď majú v hneve slušne reagovať na svojho súrodenca. To, samozrejme, nie je dôvod na ospravedlňovanie, skôr dôvod pre pochopenie.

Máme dve deti, a preto máme aj bežné súrodenecké spory. Príčin je veľa. Niekedy je to nuda, inokedy je to túžba po odplate alebo presadzovanie vlastného zámeru. Najčastejšie je to nenaplnená potreba, kedy jeden volá po pozornosti toho druhého a tomu sa to v tej chvíli vôbec nehodí. Nech sú príčiny akékoľvek, raz obaja chalani odídu a ich izby ostanú prázdne, v dome bude ticho a už teraz viem, že mi bude chýbať ich smiech, ale aj ich krik, a preto som vďačná aj za tie spory, ktoré patria k zdravému súrodeneckému vzťahu. Srdce by mi pukalo, keby sa synovia o seba navzájom nezaujímali, keby sa ignorovali, nechodili si navzájom do izieb a občas spolu neprehodili pár viet, aj keď niekedy pekne hlučných. Viem, že sa majú radi, aj keď o tom nehovoria. Vidím, že si chýbajú, keď sa dlho nevidia. Som si istá, že jeden potrebuje druhého, hoci to tak niekedy nevyzerá.

Vzťah súrodencov do veľkej miery ovplyvňuje prístup rodičov k ich konfliktom. Buďme rodičmi a nie sudcami. Radšej deťom priznajme, že ich nevieme spravodlivo rozsúdiť, než aby sme jednému neprávom uškodili. Naučme ich, že nebudeme hodnotiť situácie, pri ktorých sme neboli, ale vieme im poradiť, ako by mohli svoje spory urovnať. Najväčšou inšpiráciu pre riešenie konfliktov sme my sami. Deti nevedome prijímajú naše stratégie. Pozorujú, že keď sme nahnevaní, snažíme sa najprv upokojiť, potom si vypočujeme druhú stranu, o argumentoch rozmýšľame a potom v pokoji vysvetlíme svoj postoj.

Deti sa vďaka súrodeneckým sporom učia komunikovať a vyjednávať, presadiť svoje potreby, obhájiť svoje záujmy, ustúpiť zo svojich požiadaviek. Čo je však najdôležitejšie, učia sa pracovať s vlastnými emóciami, a to je pre mnohých celoživotný proces. Držme im preto palce! ☺