Nepodpaľujme slimákom domy
Určite poznáte detskú ľudovú riekanku, Slimák, slimák, vystrč rožky. Moja generácia, aj generácia mojich rodičov a starých rodičov pozná známe verše, cez ktoré sme sa prihovárali slimákom nad ich ulitami a čakali sme, či sa nám ukážu v plnej kráse. Asi sme sa veľmi nad významom slov posledných veršov riekanky nezamýšľali do hĺbky a neriešili sme ich silu a dopad na život slimáka. Riekanku nás naučili vzory - rodičia, študovaní učitelia alebo starší kamaráti, či súrodenci. Bola tradovaná, rytmická, ľahko zapamätateľná a záver sme prijali ako udomácnený a zľudovený.
Slimák, slimák, vystrč rožky,
dám ti chleba na parôžky.
Keď ich nevystrčíš,
podpálim ti dom
a ty zhoríš v ňom.
Obdivovali sme, ako sa z mäkkej hlavy slimáka zdvihli dva páry väčších tykadiel, na ktorých má slimák oči, a keď nám ich slimák ukázal v plnej kráse aj s menšími tykadlami, na ktorých má čuchové orgány, naskytol sa nám krásny pohľad.
Riekanka má svoje verzie a obmeny, ale jedine s tým, čo dáme slimákovi na parôžky. Niektoré verzie uprednostňujú chlieb, iné narábajú s múčkou a iné s maslom, ale čo je prekvapujúce, záver si drží stálosť a nie sú dostupné ustálenejšie variácie. Roky som riekanku nerecitovala, ale prišla mi na jazyk, keď som sa stala mamou. So synom sme sa skláňali ku kvietkom, skalkám, chrobáčikom a uvideli sme veľkého slimáka. Pamätám si, ako som sa chcela slimákovi prihovoriť cez známu riekanku z môjho detstva, ale keďže je veľmi krátka už po treťom verši som naprázdno preglgla. Nemohla som predsa zarecitovať môjmu dieťaťu, že budem páliť nevinnému mäkkýšovi dom, ak mi neurobí po vôli. Vedeli ste, že slimák si v ulite nesie svoje vnútorné orgány?
Niekto si povie: „Áááále. Však je to len rýmovačka! Je tam toho!“
Áno, je to rýmovačka, ale veľavravná. Riekanku vnímam ako tradičnú ľudovú básničku či pesničku, ktorá cez rytmickú funkciu a slová učí dieťa o živote. O akom živote chcem moje dieťa učiť? Tam, sklonená pri slimákovi, som sa rozhodla zasiahnuť do ľudovej tradície a narýchlo som vymyslela riekanke o slimákovi miernejší koniec. Kostrbatý, nie profesionálny, a môj syn začal recitovať:
„Suimák, Suimák, vystč uožky.“
Photo by Eduardo Azcatl Vicens on Unsplash
Prešlo takmer 9 rokov. Moje deti spoznali originálny záver riekanky, ale vždy som poznamenala, že zmierlivejší koniec by bol krajší. Posledné dva verše sa menili, ako mne (a neskôr aj deťom) slina na jazyk priniesla. Pred pár dňami som sa pokúsila o vážnejší zásah do posledných veršov. V rámci možností som sa snažila, aby sa slová na konci veršov približovali rytmikou k pôvodným, ale význam je láskavejší a vďaka mojej mame aj voňavejším. Posledným slovom prispela práve ona.
Slimák, slimák, vystrč rožky,
dám ti chleba na parôžky.
Keď ich nevystrčíš,
dám ti chlieb na dom,
zješ si ho s medom.
Nová verzia riekanky dáva slobodu slimákovi rozhodnúť sa, či sa nám ukáže alebo nie a my sa na neho, nech je jeho rozhodnutie akékoľvek, nebudeme hnevať. Slováci sú štedrý národ a nová verzia, aj vďaka mojej mame, ponúka slimákovi sladký prídavok. Myslím, že potešenie z nového záveru by ocenili aj samotné slimáky, ak by rozumeli našej reči. Mimochodom, môžu sa dožiť až šiestich rokov, ak ich niečo nezožerie, alebo im naozaj nejaké odvážne dieťa s čmajznutým zapaľovačom nepodpáli dom.
„Však, čo! V riekanke to tak bolo, alebo...hm,...nebolo?“
Želám si, aby o ďalších sto rokov už v ustálenej podobe nebolo.
