O smutnom dievčatku pri okne
Bolo chladné pondelňajšie ráno a opäť sa zľahka rozosnežilo. Už sa zamkýnala bránička na škôlke a bol najvyšší čas na začiatok vyučovania. Deti si sadali za stoly a chystali sa vyrábať papierové ozdoby, len jedno dievčatko malo noštek stále priložený na sklenej tabuli okna a pozeralo do záhrady. Kývanie s ockom bol ich pravidelný rituál, ktorý pomáhal dievčatku lepšie zvládnuť ranný smútok za rodičmi. Aj dnes jej ocko sľúbil, že si zakývajú. Zakaždým obchádzal budovu mimo hlavného chodníka, aby prešiel do záhrady k východným oknám dcérkinej triedy. Dnes ráno ale do záhrady neprišiel a ani svojej dcérke nezakýval. Dlho sa dievčatko pozeralo, či sa ocko objaví. Vôbec si nevedelo vysvetliť, prečo neprišiel a čo sa mu mohlo stať. Jej zmätené srdiečko začalo biť na poplach. Pani učiteľka pristúpila k oknu, zobrala dievčatko za ruku a odprevadila ho k stolu s farebnými papiermi, lepidlom a flitrami.
Jej otec sa vzďaľoval od škôlky každým krokom. Zaujatý telefonátom riešil situáciu v práci s kolegom. Automaticky sledoval pred sebou kroky akejsi mamy, ktorá sa tiež ponáhľala do práce. Vyšiel z bráničky a v zápale rozhovoru s kolegom, navrhoval riešenia a vysvetľoval postupy, ako problém v práci čo najrýchlejšie uhasiť. Telefonát situáciu vyriešil a medzitým už spokojný muž stál na parkovisku. Zmietol čerstvý sneh z predného okna, nastúpil do svojho auta, naštartoval, skontroloval situáciu v spätnom zrkadle, keď v tom mu pohľad padol na prázdnu detskú autosedačku. Až vtedy si spomenul na svoju dcérku a ich zvyk, ktorý každé ráno majú. Veľmi ho zamrzelo, keď si ju predstavil, ako stojí smutná pri okne a čaká ho. Uvedomil si, že v nej nechtiac zanechal veľký otáznik.
Pochopí malé dieťa dôležitosť ranného telefonátu, keď sa večer stretneme? Ako sa bude cítiť celé doobedie, keď som ju sklamal?
Otec vyletel z auta a rozbehol sa k škôlke. Bránička už bola zamknutá. Prebehol pár krokov, poobzeral sa dookola, preskočil plot na zníženom mieste a dopadol do hlbokého snehu. Staršia pani, ktorá venčila psíka, sa pozerala za divným pánom a rozhodla sa, že ho nespustí z očí. Veď ktorý dospelý chlap preskakuje plot na škôlke a zakráda sa?
Realita bola taká, že v divnom pánovi preskakujúcom plot sa skrýval milujúci otec. Zazvonil na zamknutú škôlku a otvorila mu pani upratovačka. Tá mu vysvetlila, že už nikoho dnu nevpúšťa, a keďže on ani dieťa neprináša ani si ho nejde vyzdvihnúť, mal by radšej ísť a mimochodom práve zmyla podlahu. Muž ostal stáť pred zatvorenými dverami a vyzeralo to tak, že mu neostávalo nič iné, len sa pomaly otočiť a odkráčať späť. V tom mu napadlo zatelefonovať manželke. Po krátkom rozhovore mu pípla správa od manželky s telefónnym číslom. Zvrtol sa na opätku, vykročil smerom do záhrady a začal vyťukávať nové číslo. O chvíľu už stál pred východnými oknami triedy svojej dcérky a čakal. Netrvalo dlho a pri okne sa objavila pani učiteľka s dievčatkom.
Dievčatku so smutnými očami sa začala rozjasňovať tvárička do širokého úsmevu. Uvidelo svojho ocka stáť v strede snehového srdca urobeného z jeho stôp a mávať. Vytvaroval srdiečko aj zo svojich rúk, priložil si ho k hrudi a s láskou pozrel na svoju dcérku.
„Ľúbim ťa,“ čítalo dievčatko z otcových pier.
Dievčatko s úsmevom prikývlo a urobilo rovnaké srdiečko zo svojich rúk a priložilo si ho k hrudi. Poslali si s ockom vzdušný bozk a rozlúčili sa. Pani učiteľka zamávala otcovi a odviedla dievčatko naspäť k stolu.
Pri tom okne spadli z duší dva kamene. Dievčatko sa uistilo, že nech sa stane čokoľvek, otcove sľuby platia a milujúci otec napravil chybu, ktorú nechtiac spôsobil. Na mňa sa môžeš vždy spoľahnúť, bol odkaz v snehovom srdci v škôlkarskej záhrade, po ktorom neskôr behala jeho dcérka spolu s ostatnými deťmi.
„Chcela som zavolať políciu,“ ozvala sa staršia pani, keď muž vyskočil spoza plota pri bráničke smerom k nej.
„Ďakujem, že dávate na deti pozor,“ usmial sa na ňu a ľahký ako pierko sa ponáhľal do práce.
