Pomáhajme dieťaťu, iba ak našu pomoc naozaj potrebuje
Keď sa dieťa narodí, je plne odkázané na starostlivosť svojich rodičov a to najmä jeho matky. Každá žena, až na výnimky, po narodení svojho dieťatka intuitívne príjme svoju novú úlohu a prakticky okamžite prispôsobí svoj život príchodu nového človiečika. Ako dieťa postupne rastie, prechádza rôznymi vývinovými štádiami. Každé dieťa sa vyvíja svojim tempom, a preto netreba jeho pokroky porovnávať s ostatnými deťmi v jeho veku. Ak máme podozrenie na spomalený vývin, je to otázka pre pediatra, ktorý nám odporučí stimulačné cvičenia, ktoré môžu dieťa posunúť vpred.
Keď má dieťa dostatočné množstvo vhodných a rôznorodých podnetov, láskavý prístup, dostatok povzbudenia a uspokojené základné životné potreby, dostáva tu najlepšiu starostlivosť.
Deti objavujú svet, získavajú pri tom zručnosti aj schopnosti, ktoré budú potrebovať, aby sa postupne osamostatnili a neboli odkázané na pomoc dospelých. Niektoré sú smelšie a iné bojazlivejšie. Tie smelšie potrebujú väčšiu obozretnosť a tie opatrnejšie častejšie povzbudenie, ale najmä potrebujú našu trpezlivosť a dôveru.
Je treba si uvedomiť, že my dospelí deti neučíme, my ich vedieme a usmerňujeme. Sme pri nich, ukazujeme im, ako veci robíme my a ony sa učia. Keď sa dieťa učí chodiť, samo potrebuje dospieť ku koordinovaným pohybom nožičiek. My im nôžky neposúvame. Keď sa dieťa učí jesť, samo sa naučí držať lyžicu vo vodorovnej polohe, aby na nej udržalo aspoň trochu jedla. Keď sa dieťa učí kresliť, hľadá si vlastný spôsob, ako nakresliť prvé čiary. My dospelí ich môžeme usmerňovať.
Mali by sme byť pri deťoch, keď sa snažia vyliezť na stoličku, neskôr na rebrík či strom. Mali by sme byť pri nich, keď si chcú prvýkrát rozkrojiť rožok ostrým nožom, keď chcú štiepať drevo sekerkou alebo škrtnúť zápalkou, aby mohli založiť oheň. Nemali by sme im v tom brániť, ale dôverovať im. Keď náhodou niekedy spadnú, popália sa alebo si inak ublížia, pofúkame, obviažeme, zalepíme a bez veľkých výčitiek pripustíme, že aj takéto zranenia sa stávajú.
Dieťa by sa malo zoznámiť s nebezpečenstvom pod našim dozorom. Tým dostáva príležitosť naučiť sa opatrnosti a vidí rodičovskú dôveru v jeho schopnosti.
Veľmi malé deti častokrát vyzerajú bezmocne, ale ony nie sú. Naťahujú rúčky za hračkou a vôbec nepotrebujú, aby sme im hračku podali. Dieťa, ktorému podáme hračku do ruky, nemôže napredovať tak rýchlo ako dieťa, ktoré sa po dlhšom úsilí doplazí k hračke samo. Rodič je motivátor, ktorý dieťa posmeľuje svojim hlasom, že to zvládne.
Dovoľme deťom, aby sa mohli rozvíjať tempom, ktoré im vyhovuje. Povzbudzujme ich, aby sa nebáli a hlavne na nich neprenášajme vlastný strach. Veľa dospelých si zo svojho detstva prenáša výchovu zastrašovaním v snahe uchrániť dieťa pred nebezpečenstvom. Spomínate si na vety typu: „Nebehaj, spadneš! Nelez tam, lebo skončíš v nemocnici. Nechoď odo mňa ďaleko, lebo ťa odnesie zlý ujo. Nevyzliekaj sa, prechladneš!“? Tieto vety počuť na každom ihrisku, v obchode či na ulici. Deti týmto spôsobom dostávajú od dospelých nebezpečné príkazy, ktoré si nevedome zapisujú do svojho podvedomia.
Citlivejšie deti si do dospelosti môžu odniesť strachy, ktoré si vypestovali počas detstva. Sebavedomejšie deti, ktoré sa rozhodujú na základe vlastného úsudku, sa rýchlo naučia ako vety tohto tipu ignorovať, pretože zistia, že na nich nie je veľa pravdy.
Naučme sa rozlišovať, kedy si dieťa nevie rady a kedy si nechce vedieť dať rady. Deti sa často tvária, že konkrétnu činnosť nevedia, lebo je to pre nich pohodlné. My dospelí ale veľmi dobre vieme, čo naše dieťa dokáže alebo je pripravené skúsiť. Dôvodom neochoty môže byť, že sa dieťaťu k činnosti nechce alebo je to činnosť nová, ku ktorej mu chýba potrebná motivácia.
Na výhovorky: „Ale ja to neviem,“ môžeme odpovedať: „Ako vieš, keď si to ešte neskúsil? Možno sa ti to zdá ťažké, ale ja ti verím, že to zvládneš. Som pri tebe, keď budeš potrebovať moju pomoc.“
Neznamená to, že už nikdy nemôžeme podať dieťaťu mikinu, ktorú si zabudlo v obývačke, keď nás o to požiada. Ani to neznamená, že sa máme brániť pripraviť starším deťom desiate, keď sa ponáhľajú do školy. Pomoc človeku je prejav láskavosti a ochoty. Mala by byť však primeraná a pokiaľ je to možné, obojstranná, aby sa naše deti nenaučili iba brať, ale tiež dávať. Nech ich my dospelí nebrzdíme, ale vedieme k samostatnosti, ktorá je pre ich ďalší život veľmi dôležitá.
