Pozor na slová, ktorými hodnotíme! Sú ako zaklínadlo

Máte niekedy obrovskú chuť chytiť svoje dieťa a poriadne ním zatriasť,  buchnúť po stole alebo vykričať zo seba všetky nahnevané slová, ktoré vám mozog podsúva na jazyk?

Nerobte to!

Hnev nám dočasne zastiera myseľ a pokojné riešenie je väčšinou mimo náš dosah. Možno by sme v takomto momente radšej rýchlo utiekli alebo rozdali pár dobre mierených rán. Učíme sa však ovládať svoje emócie. Vieme, že dverami sa nebúcha, taniere sa nerozbíjajú, deti sa nebijú. Čo sa však ešte potrebujeme naučiť, je neprenášať svoj nahromadený hnev do slov. Predovšetkým do slov vyslovených nahlas. Tie nám často vyletia z úst skôr, než dáme nášmu mozgu šancu celú situáciu vyhodnotiť.

Slová sa nedajú vymazať. Aj keď ich silu môžeme zmierniť ospravedlnením, semienko pochybností už bolo zasiate. Mali by sme rozmýšľať nad tým, čo sejeme, lebo od toho sa odvíja, čo nám vyrastie.  

Čo teda robiť, keď máme silnú potrebu zakričať: „Ty si taký lenivý!“, „Ty si taká bezohľadná!“,  „Vy ste takí nezodpovední!“ (Tieto zúfalé výkriky neboli adresované vám, preto ich, prosím, rýchlo vymažte. ☺) Môžeme začať zhlboka dýchať, môžeme počítať alebo môžeme vykričať všetky tie nahnevané slová do imaginárneho smetného koša, samozrejme, v duchu. Všetci vieme, kde končí obsah odpadkového koša. V smetiaku, ktorý napokon vyvezú smetiari a naše slová skončia presne tam, kde majú skončiť, na skládke alebo v drvičke odpadu, pomyselnej, samozrejme. Nech už skončia kdekoľvek, dôležité je, že sa neuložili v podvedomí našich detí. Tam by sa totiž usadili a nahlodávali by sebadôveru dieťaťa. Sebadôveru, ktorú dieťa do života tak veľmi potrebuje, a tú sebadôveru, ktorú mu zo srdca želáme.

Možno si kladiete otázku: „Nie je náhodou poskytnutie úprimnej spätnej väzby úlohou každého rodiča, učiteľa či vychovávateľa?“ Áno, zo spätnej väzby sa deti učia. Nesmú z nej však získať pocit neschopnosti, menejcennosti či zbytočnosti. Dieťa potrebuje vedieť, že sa zle naučilo, nie, že je hlúpe. Potrebuje vedieť, že si má upratať izbu, nie, že je neporiadne. I to, že sa musí naučiť chodiť včas, a nie, že je nespoľahlivé, že si najskôr musí urobiť povinnosti a až potom si môže sadnúť k počítaču, a nie, že je lenivé. Rodič, babka, dedko ani učiteľ, vychovávateľ či tréner nie sú jasnovidci, aby dieťaťu predpovedali, že nikdy nič nedokáže, nikdy z neho nič nebude a nikdy sa neuživí.

Ak deti opakovane počúvajú, aké sú, často tomu uveria a nevedome sa takými stavajú. Slová sú ako zaklínadlo. Tisícky ľudí na celom svete sa po zbytok života snažia zbaviť nálepiek, ktorými boli označení počas detstva, dospievania alebo v dospelosti.

Bolo by pokrytecké a pravdepodobne neúčinné, keby sme dcére povedali, aká je pracovitá, keď v skutočnosti na každú prosbu papuľuje a nič nedotiahne do konca. Rovnako by nemalo význam hovoriť synovi, aký je poriadkumilovný, keď nie je vidieť, akú farbu má jeho stôl, lebo sa už mesiace skrýva pod vrstvami oblečenia, špinavého riadu či učebníc.

Nech sú deti akékoľvek, potrebujeme sa zamerať na to, aké chceme, aby boli. Verte, je to v každom z nich. Len v to treba veriť, otvoriť a správne podporiť. Vzájomný nesúlad vzniká z faktu, že deti nemajú naše skúsenosti, a hlavne majú úplne iné priority.

Nepovedať to, čo si v skutočnosti myslíme, nie je vôbec jednoduché. Povedzme to teda, ale inak. Potrebujeme sa naučiť byť pozitívni a súčasne zostať úprimní k deťom aj k sebe. Keď dieťa počuje, že je lenivé, zoberie to ako fakt, a dokonca to využije ako vhodnú výhovorku, prečo niečo neurobiť. Kritické hodnotenie potrebujeme preformulovať tak, aby sme vyzdvihli dobré vlastnosti a povzbudili tak dieťa k lepšiemu správaniu.

„Si bojko.“

„Zvládneš to, len treba byť vytrvalý.“

„Si lenivá.“

„Prosím ťa, pusti sa do toho.“

„Si hlúpy.“

„Písomku si pokazil, lebo si sa neučil. Vieš sa to naučiť.“

„Si neochotný.“

„Viem, že sa ti teraz nechce, ale ty v sebe nájdeš tú láskavosť a pomôžeš mi.“

„Si vulgárna.“

„Urob mi láskavosť a správaj sa slušne aj k svojmu bratovi.“

„Si neschopný.“

„Máš to v sebe, len to treba objaviť.“

„Si nespoľahlivý.“

„Vždy sa na teba dalo spoľahnúť. Bolo by pekné, kedy si zasa oprášil túto tvoju užitočnú vlastnosť.“

„Si klamárka.“

„Vždy som si na tebe vážila pravdovravnosť. Vráť sa k nej, prosím.“

„Si nechutný.“

„Zuby si čistíme najmenej dvakrát za deň. Dodržuj, prosím, tento užitočný zvyk.“

„Si neporiadna.“

„Obdivujem tvoj prehlaď v tomto neporiadku. Som však presvedčená, že získaš oveľa väčší, keď si tu upraceš.“

„Si bezohľadný.“

„Aj ja by som sa najradšej posadil k stolu a nechal sa obslúžiť. Je tu však niekto, kto potrebuje pomôcť.“

„Si drzý.“

„U mňa týmto správaním veľa nevyjednáš. Vieš to lepšie.“ 

Voliť vhodné slová v zložitých situáciách a k tomu pod vplyvom negatívnych emócií je tá najväčšia výzva pre každého človeka, či je rodič, učiteľ, tréner alebo samotné dieťa. Je to však súčasne tá najcennejšia schopnosť, ktorá spája ľudí, učiteľov so žiakmi, trénerov s ich zverencami a najmä rodičov so svojimi deťmi.

Nie je ľahké umlčať hlasy, ktoré sa počas detstva a dospievania ukladali v hlavách našich detí, a preto by sme nikdy nemali prestať hľadať správne slová, ktoré tvoria základnú slovnú zásobu pre ich vnútorný monológ. Spoločne sejme semienka, ktoré nebudú deťom zväzovať nohy, ale pomôžu im rásť a kvitnúť. Slová menia myslenie a mozgové programy, a to nie len nám, ale aj tým, s ktorými sa rozprávame, teda aj našim deťom. Nemusíme meniť svoje výchovné metódy, stačí zmeniť slovník a tón, ktorým hovoríme.