Rodičovstvo bez humoru je ako manželstvo bez lásky

Humor lieči, humor spája, zachraňuje situácie, rozpúšťa napätie, búra zábrany. Humor je niekedy to posledné, na čo má rodič náladu, a predsa je to často ten najväčší pomocník pri hľadaní porozumení s dieťaťom. Smiech nás robí milšími, prístupnejšími, zábavnejšími a dôveryhodnejšími. Dieťa obklopené úsmevom cíti istotu. Keď sa dieťa nachádza v pokojnej atmosfére, má prístup ku všetkým svojim schopnostiam, lepšie načúva, spolupracuje, chce sa so svojimi rodičmi rozprávať, chce s nimi byť. Keď rodič povie nie s úsmevom, vysiela k dieťaťu signál o svojej rozhodnosti. Naopak, keď povie áno v hneve, dáva dieťaťu správu o svojej neistote. Ako keby povedal: „Dobre, dovolím ti to, ale vôbec s tým nesúhlasím.“

Ľudia so zmyslom pre humor sú ako magnet. Priťahujú druhých, lebo sa pri nich cítia dobre. To platí aj pre deti. Najväčší vtipkár má väčšinou najviac kamarátov. Všetky deti milujú humor, len v každom veku uprednostňujú iný. To, čo je vtipné pre malé dieťa, môže byť trápne pre teenagera, a naopak, to čo pobaví teenagera, môže byť zraňujúce pre malé dieťa.

Deti v predškolskom veku milujú, keď s nimi rodičia komunikujú cez žartovné príbehy. Dobrou inšpiráciou sú čítané aj animované rozprávky. Oplatí sa nájsť si čas a pozrieť si rozprávku či už v kine alebo doma spolu s dieťaťom. Rodič tak prenikne do detského sveta a zoznámi sa z novými hrdinami, ktorí sa potom môžu stať súčasťou ich rodinného života. Humorom osvietený rodič takto dokáže priviesť svoje dieťa k tomu, aby si upratalo izbu, poskladalo oblečenie, vyčistilo si zúbky a včas sa uložilo do postieľky. Zainteresovaný a kreatívny rodič môže používať smiešne pasáže z filmov alebo úryvky z kníh. Je krásne vidieť, ako sa deti pri týchto hrách chichocú a ani si pritom neuvedomujú, že robia presne to, čo od nich rodič očakáva. Z týchto rodinných hier sa stávajú rituály, ktoré sa vryjú hlboko do detskej pamäte a vytvárajú silné putá medzi rodičom a dieťaťom. Niektoré smiešne výroky sa potom vinú rodinným životom po dlhé roky a nezabúda sa na ne ani v dospelosti.

Deti sa učia humoru, ak s humorom vyrastajú. Malé deti si nevedia robiť žarty samy zo seba, nerozumejú sarkazmu a veľmi ťažko nesú, ak si niekto z nich robí žarty. Postupne sa to učia od svojho okolia. Keď dieťa vidí, že si ocko doberá maminu, inokedy zasa ona jeho, a všetci sa na tom úprimne zabávajú, prestane mu vadiť, keď sa občas stane terčom žartu aj ono. Žart má však veľmi blízko k výsmechu, a preto by rodičia mali byť citliví a empatickí. Je dôležité načúvať a pozorovať reakcie dieťaťa, či sa necíti zahanbené. Žartovanie o schopnostiach dieťaťa môže mať za následok stratu sebadôvery a utvrdenie v neschopnosti. Obzvlášť v škole deti zažívajú nepríjemné pocity, keď sa opakovane stavajú zdrojom smiechu svojich spolužiakov. Niekedy si ani sám učiteľ neuvedomuje, čo žiak prežíva, lebo dieťa často svoju úzkosť skrýva za úsmev.

Vhodné chvíle na žartovanie sa naskytajú pri spoločnom stolovaní. Rodina sa po celom dni zíde pri večeri a spoločne hovoria o tom, aký mal kto deň. Aj keď sa práve nehovorí o vtipných zážitkoch, často sa ponúka príležitosť, ako na všedné veci vtipne reagovať. Deti sa neponáhľajú od stola, ak pri ňom panuje príjemná rodinná atmosféra.

Aj staršie deti ochotnejšie spolupracujú, ak ich rodičia zapájajú do povinností so štipkou humoru. U teenagerov je dôležité nájsť taký druh humoru, ktorý im nebude pripadať trápny, čo nie je vôbec ľahké. V istom veku im totiž môže pripadať trápne úplne všetko, čo ich núti vstať od počítača alebo odložiť svoj mobil. Aj odobratie elektronických zariadení na nejaký čas sa dá obhájiť odľahčeným spôsobom. Na slová nahnevaného teenagera: „Zasa musím vypnúť počítač. Vy stále niečo iba zakazujete,“ rodič môže reagovať: „Práve si vystrieľal toľko virtuálnych bytostí na tejto planéte, že začíname pochybovať o tvojej humánnosti. Je treba dať si pauzu a nechať pár živých aj pre ostatných fanúšikov tejto hry.“ Alebo: „Miláčik, je čas dať si regeneračnú prestávku. Tvoje neuróny volajú o pomoc tak hlasno, že ich počuť až do kuchyne.“ Alebo: „Tvoje druhé ja ma prosí, aby som ti zobrala telefón, lebo by si sa veľmi rada venovala hre na klavír a upratovaniu svojej izby.“

U dospievajúcich detí sú ľahké sarkastické poznámky povolené. Dieťa prijíma také poznámky od rodičov ako lekciu a ešte sa pritom zasmeje, keď si uvedomí, že sa zakladajú na pravde. Rodičia nemajú veľa možností, ako presvedčiť svoje takmer dospelé dieťa niečo urobiť. Treba preto nechať hovoriť dôsledky. Keď si chce osemnásťročná dcéra kúpiť nové tričko, no pritom sa jej oblečenie povaľuje po izbe, rodič môže povedať: „Moja milá, tvoja izba vyzerá ako výpredaj textilu v nevalnej tržnici. Keď sa ti podarí vypredať starý tovar, pouvažujeme o kúpe nového.“ Keď dospievajúci syn túži po nových teniskách, ale dva páry topánok už mesiace čakajú na umytie, mama mu môže odpovedať: „Milý syn, tvoje topánky by mohli rozprávať príbehy o tom, kade si išiel, do čoho si šliapol a čo si kedy jedol. Kým sa v chodbe nebudú ligotať dvoje usmievajúce sa topánky, nové sa nekupujú.“ Ak sa rodič rozhodne komunikovať s dieťaťom s príchuťou sarkazmu, je dôležité, aby bol sám v dobrej nálade. Rozčúlený alebo nahnevaný rodič by sa mal takejto štipľavej komunikácii radšej vyhýbať, lebo hnev v kombinácii so sarkazmom dostáva veľmi horkú príchuť, neprináša želané výsledky a ničí vzťah medzi rodičom a dieťaťom. Všeobecne platí, že ak rodič nie je v pohode, mal by svoju komunikáciu s dieťaťom odložiť, kým opäť nebude v psychickej rovnováhe.

V živote každého rodiča nastanú okamihy, kedy starosti a životné udalosti zadusia všetku chuť smiať sa a žartovať. Strach, smútok, sklamanie, frustrácia velia telu, že teraz nie je čas na smiech. Vtedy treba vedome nasmerovať svoju myseľ na radosť, aj keď je práve v nedohľadne. Keď je radosť a smiech v mysli človeka, ľahko sa potom dostane do jeho tela a ďalej do celého sveta. Všetky strachy, smútky a sklamania sa zrazu stávajú menej naliehavými.

Humor je nádherný, humor zachraňuje. Ihneď z nás sníme podráždenie a nenávisť a nahradí ich radosťou. (Mark Twain)