Edual
Inšpirácie pre výchovu detí
Knihy


Slzy tvojej mamy

12. november 2019 - Články - Alena Vytřísalová

Potichučky za sebou zatvorila dvere do spálne. Chcela sa na chvíľku vypariť ako dym, ale niečo jej nedovolilo utiecť cez vchodové dvere. Niečo alebo niekto? Oprela sa o zatvorené dvere, akoby sa chcela ubezpečiť, že nikto nevojde dnu. Zhlboka sa nadýchla a po tvári sa jej začali kotúľať slzy. Bolo ich viac a viac, ako keby bolo dovolené plakať iba za zatvorenými dverami. Pomaly kráčala k posteli a keď prúdy sĺz neustávali, zaborila uplakanú tvár do perín. „Takto to predsa nemalo byť,“ šepkala si v duchu, „nemalo to byť také ťažké.“ Toľko túžila po deťoch a šťastnej rodine, a teraz mala pocit, že to nezvláda.

Koľko času strávila pri detských postieľkach s knižkou v ruke, koľkokrát prišla na zavolanie, aby deťom pomohla nájsť stratenú hračku alebo aby sa s nimi pohrala. Koľko pre nich za tých pár rokov vyprala a vyžehlila bielizne, aby boli vždy čisté. Koľko nakrájala jabĺčok a zeleniny do krabičky a natrela chlebíkov, aby boli zdravé. Koľko kilometrov najazdila, aby boli všade včas a aby mohli robiť to, čo ich baví. Koľko trpezlivosti ponúkala, keď ich skúšala z látky, ktorú už dávno sama zabudla. Koľkokrát s láskou hľadala upokojujúce slová, keď riešila súrodenecké hašterenie, aby bola spravodlivá k obom. Koľko úsmevu deťom každé ráno odovzdávala, keď ich zobúdzala, aby pekne začali deň.

A teraz tu leží s boľavým srdcom a má pocit, že to všetko bolo nanič. Nezjedené desiaty v odpadkovom koši, papieriky od sladkostí po vreckách, na obedy sa nechodí, stratená bunda, oblečenie pohádzané po izbe, za týždeň už druhá poznámka a zlé známky pribúdajú ako huby po daždi. Pubertu vidieť v každom pohybe, cítiť z každého slova. Keď sa to vynásobí dvomi, je to pekná porcia.

Mama

Plač sklamanej mamy pomaly utíchal. V celom byte bolo ticho, akoby všetci vycítili jej veľký smútok cez múry. Vstala, narovnala pokrčenú perinu a sadla si na zem, aby ju nikto nevidel, keby náhodou vošiel dnu. Objímala si kolená, a vyzerala pri tom ako malé nahnevané dievčatko. Smútok pomaly odchádzal. Vedela, že už bude lepšie. Spomenula si na detičky v nemocniciach, v detských domovoch a zahanbila sa sama pred sebou. Aký má ona dôvod na smútok v porovnaní s druhými?

„Čo mi toto prinesie? Čo ma má toto naučiť?“ pýtala sa samej seba. O chvíľu prišla odpoveď. Cez dvere nakukol jej mladší syn, ktorý ju hľadal po celom byte. Kľakol si k nej na zem, utrel jej z tváre slzu, ktorá ešte nestihla uschnúť, a povedal kajúcim hlasom „Mami, prepáč.“ Mamina tvár ostala vážna, ale jej srdce sa rozhorelo. Uvedomila si, že je šťastnou mamou. Mamou, ktorá pod ťažobou každodenných povinností na chvíľu prestala vidieť to dobré, čo svoje deti naučila. „Ďakujem,“ zašepkala už s miernym úsmevom. 

Pre všetky mamy, ktoré sa každý deň usilujú o to, aby zo svojich detí vychovali slušných a šťastných ľudí a občas majú pocit, že to všetko bolo nanič. Naše pocity sú naozajstné a niekedy vidíme mraky černejšie, ako v skutočnosti sú. Aj také chvíle sú súčasťou rodičovstva. Slnko opäť vyjde. Vždy vyšlo. Niekedy potrebujeme niečo zmeniť, niečo pochopiť, niečo si uvedomiť alebo sa máme iba na chvíľu cítiť zle, aby sme potom mohli vnímať naozajstné šťastie.