Strach dieťaťa často vzniká na základe strachu rodiča
Strach by sme mohli definovať ako nepríjemný pocit z hroziaceho nebezpečenstva. Je dobré vedieť, že deti si prinášajú na svet iba dva strachy - strach z hluku a strach z výšok. Ostatné strachy sú získané z vlastnej skúsenosti, naučené vplyvom prostredia alebo odpozorované od druhých.
Strach, ktorý dieťa získa na základe vlastnej skúsenosti je logický. Napríklad, keď sa dieťa učí bicyklovať, spadne a zlomí si ruku, je možné, že si nejaký čas na bicykel nesadne, pretože mu jeho skúsenosť hovorí: Na bicykel nesadať. Je to nebezpečné. Takéto dieťa potrebuje trpezlivosť a povzbudenie rodiča, aby sa odhodlalo svoj strach prekonať.
Strach dieťaťa, ktorý vzniká vplyvom prostredia alebo odpozorovaním od druhých, je vo veľkej miere v našich rukách a často vzniká práve na základe strachu rodiča. Každý rodič má, samozrejme, dôležitú úlohu dieťa chrániť pred nebezpečenstvom, ale má tiež úlohu prejavovať dieťaťu svoju dôveru v jeho schopnosti. Keď deti rastú, dostávajú sa do kontaktu s množstvom situácií, s ktorými by si vedeli poradiť, keby im v tom rodič nezabránil. Niekedy deťom bráni zo strachu, niekedy z pohodlnosti, každopádne im veľakrát zbytočne znižuje sebadôveru a často v nich vyvoláva strach. Pravdepodobne poznáte hrozby rodičov typu:
„Keď tam budeš liezť, spadneš a dolámeš sa!“
„Toto nesmieš robiť! Chceš si odseknúť prst?“
„Chceš, aby ťa ukradli? Vieš, že keď sa nebudeš držať pri mne, môže ťa zobrať zlý ujo!“
Niektorí rodičia v snahe ochrániť svoje dieťa, vymyslia naozaj hrôzostrašné scenáre a pritom sa dá na rovnakú situáciu zareagovať aj pozitívnejšie.
„Lez opatrne!“
„Ukážem ti, ako správne krájať zeleninu, len si chyť lepšie nožík.“
„Drž ma za ruku, je tu veľa ľudí. Nechcem, aby si sa stratil. Pri mne si v bezpečí.“
Sú deti, ktoré, bohužiaľ, počúvajú len negatívne výstrahy, ale aj napriek nim sa nedajú len tak ľahko odradiť a strach si nepripúšťajú. Na druhej strane existuje veľa detí, ktoré si rodičovské hrozby ukladajú do svojho podvedomia a zbytočne získavajú obavy z určitých situácií.
Ďalší spôsob, ako môžu deti získať strach, je odpozorovaním. Keď dieťa vidí, ako mama zbesilo máva rukami, keď okolo nej lieta hmyz, alebo volá manžela, aby odniesol pavúka, automaticky si vytvára vlastný záver, že hmyzu sa treba báť. Keď dieťa počuje rodičov, ako rozhnevane volajú na majiteľku psa: „Rýchlo si chyťte toho psa!“ a pritom v panike zdvíhajú dieťa do výšky, je predpoklad, že dieťa získa zo psov strach. Samozrejme, je potrebné učiť dieťa, že pobehujúce psy bez majiteľa nechytáme, ani nestrkáme ruky za plot, aby sme cudzích psov pohladkali. Deti prirodzene napodobňujú svojich rodičov, a tí by si preto mali uvedomiť, že ich deti stále pozorujú. Keď deti vidia, že sa ich mama priateľsky prihovorí predavačke, alebo inej mamičke na ihrisku, získajú pocit, že svet je dobré a priateľské miesto. Možno sa niekedy ocitnú v situácii, keď budú potrebovať požiadať neznámeho o pomoc, napríklad, keď zablúdia alebo stratia osobné veci. Na druhej strane deti potrebujú vedieť, že s neznámymi ľuďmi nesmú nikam odísť a ani si od nich nič vziať. Dieťa by malo dostať reálny obraz hroziaceho nebezpečenstva bez zbytočného skresľovania a preháňania.
Primeraný strach má významnú úlohu a tou je chrániť nás. Rodičia sú veľakrát svedkami situácií, keď sa ich dieťa dostane do potencionálneho nebezpečenstva. Je vždy otázkou rozhodnutia, ako na novú situáciu zareagujú. Rodičia majú väčšinou niekoľko možností.
1. S dôverou nechať dieťa, nech robí to, čo sa rozhodlo vyskúšať a z diaľky sledovať, ako sa mu darí.
2. Dovoliť dieťaťu, aby urobilo, čo si zaumienilo, ale byť mu nablízku, povzbudzovať dieťa a v prípade potreby mu pomôcť.
3. Vysvetliť dieťaťu pokojným hlasom že to, čo sa rozhodlo vyskúšať, je buď nebezpečné, nad jeho schopnosti, alebo proti predpisom, napríklad šoférovať auto.
4. Uzatvoriť s dieťaťom dohodu, že mu doprajeme vyskúšať nové činnosti, ale bude ich robiť vždy pod dohľadom dospelého.
Keď už sa stane, že dieťa nejakou zlou skúsenosťou získa strach, rodič mu môže pomôcť tento strach prekonať a to tak, že dieťa povzbudzuje vo vytrvalosti, až kým strach neprekoná. Zo začiatku môže byť pri ňom a držať ho za ruku, aby znovu získalo sebaistotu. Nikdy by rodičia nemali svoje dieťa nútiť do aktivity z ktorej má strach, pretože by to mohlo strach ešte zhoršiť.
Niektorí rodičia strach dieťaťa zľahčujú. Dieťa sa potom cíti nepochopené, pripadá si neschopné a svoje pocity si necháva pre seba, aby sa vyhlo výsmechu. Iní rodičia strach svojho dieťaťa zbytočne dramatizujú. Tým detský strach umocňujú a navyše dieťa získava prehnanú pozornosť, ktorá by sa mu mohla zapáčiť. Optimálne je, keď rodičia ostanú pokojní, čo nie je vždy ľahké, lebo je prirodzené cítiť obavy o bezpečnosť svojho dieťaťa. So svojou novou skúsenosťou sa dieťa dokáže často vyrovnať práve podľa toho, ako na situáciu zareaguje jeho rodič. Z rodičovského pohľadu dieťa vyčíta, či sa treba niečoho obávať alebo je všetko v poriadku.
Treba mať preto na pamäti, že práve na nás záleží. Ukazujme deťom vlastnú odvahu a nepredávajme im svoje získané strachy. Deti sa tak naučia byť obozretné pred potencionálnym nebezpečenstvom a nebudú podliehať iracionálnemu strachu.
