Úsilie dieťaťa sprevádzané radosťou je viac ako víťazstvo cez slzy

Prednedávnom som sa bola pozrieť na futbalový zápas mladších žiakov. Už po pár minútach ma začal vyrušovať nepríjemný krik trénera hostí.

Zosilnené hlasy, výkriky, povzbudzovanie, jasot, ale aj pokyny, kritika a sklamanie patria ku každému zápasu, nech už ide o akýkoľvek šport. Emócie tohto trénera v nás rodičoch však vyvolávali obzvlášť nepríjemné pocity. Čo potom robili s 11-12-ročnými deťmi? Obzerali sme sa jeden na druhého a v duchu sme sa úprimne tešili, že tento pán nekričí po našich deťoch. Hoci sa ich rozčúlenie trénera súperov priamo netýkalo, ako som sa neskôr dozvedela, prekážalo aj im. So zatajeným dychom som pozorovala nervozitu trénera, ktorý, keď práve nekričal, chodil so sklonenou hlavou sem a tam, aby sa upokojil. Celé nepochopiteľné na tom bolo to, že jeho tím vyhrával o niekoľko gólov. Bola by som nespravodlivá, keby som povedala, že medzi prívalmi kritiky nezaznela žiadna pochvala. Tu a tam bolo počuť uznanie, ale v množstve kriku sa akosi strácalo. Kladiem si otázku, ako sa asi hrá chalanovi, ktorý počuje takéto vety:

„Čo robíš? Ako to môžeš takto kopnúť? To kam si kopol? Čo si slepý? Okamžite poď dolu.“

Že by bolo robiť chyby vo futbale zakázané? Nie je náhodou robenie chýb súčasťou každého učenia? Neslúžia nám chyby na to, aby sme sa vďaka nim niečo naučili?

Deti potrebujú dostávať úprimnú spätnú väzbu, lebo z tej sa učia a kritika ich robí odolnými. Je však dôležité, akým spôsobom sa podá. Mala by byť konštruktívna, adresovaná hráčovi, pokiaľ možno nie pred publikom, ale na striedačke.

Účinnejšie ako kritika je však povzbudenie. Akú sebadôveru nadobudne dieťa, ktoré bude vedené takýmito pokyny?

„Vyskúšaj! Si rýchly! Ty ho dobehneš! To je ono! Vieš to aj lepšie! Zdvihni hlavu! Nevadí, nabudúce to zvládneš!“

Dieťa, ktoré má strach, je zahanbené a cíti sa neschopné, nepremýšľa, čo by nabudúce mohlo urobiť inak, vníma iba svoj hnev. Niekto by mohol namietať, že takýto hnev dokáže človeka nakopnúť k lepším výkonom. Niekoho možno áno, je to však zdravá motivácia? Ak má dieťa plne odkryť svoj potenciál, musí mať istotu, že smie robiť chyby. V opačnom prípade hrá príliš opatrne, lebo riskuje, že keď zlyhá, tréner naňho začne kričať, zosmiešni ho alebo ho potrestá tým, že ho stiahne z ihriska. Je to ako v škole. Dieťa sa prestane hlásiť, keď bude vedieť, že mu za zlú odpoveď hrozí trest, zlá známka, výsmech učiteľa alebo spolužiakov.

Ako sa asi cítil chlapec malého vzrastu, ktorý sa nadšenie hlásil, aby mohol kopnúť priamy kop, keď počul z úst svojho trénera: „Načo sa hlásiš, veď ty do tej brány ani nedokopneš.“ Nie prvý raz som videla, ako dieťaťu zamrzol úsmev, uvädlo nadšenie a jeho telo zrazu pripomínalo roztekajúci sa nanuk, keď zažilo podobné zahanbenie. Nemusíme byť odborníci na neverbálnu komunikáciu, aby sme vnímali pocity zosmiešneného chalana, ktoré k nám prenikli na diaľku. Určite sa nájdu aj takí, ktorých takéto situácie posilnia, ktorí sa vzoprú a nájdu v sebe silu pracovať na sebe, aby mohli ukázať, čo v nich je. Sú však, bohužiaľ, aj takí, ktorí už na tréning k takému trénerovi neprídu. Čo je však horšie, odnášajú si do života nálepku. Nevyhovujem! Nikdy nebudem dobrý futbalista! Už nikdy nechcem hrať futbal.

Po skončení zápasu za mnou prišiel jeden známy a pri podávaní ruky mi povedal: „Ale sme vám naložili.“ V tej chvíli mi nenapadla inteligentnejšia odpoveď než: „No.“ „Hráte stále rovnako,“ pokračoval pyšný otecko. „Na akom mieste v tabuľke sa vidíte?“ Tentoraz som sa zmohla už na duchaplnejšiu odpoveď: „My rodičia sa nevidíme nikde, čo sa týka tabuľky, a kde sa vidia naše deti naozaj neviem, lebo sa domnievam, že hrajú pre niečo viac než len pre umiestenie v tabuľke.“ Pochopila som, že v tomto tíme bolo viac zanietených a výsledky boli vysoko nadradené nad všetko ostatné. Určite by sa našlo zopár mentálnych koučov, ktorí by tento prístup ocenili. Pre každého úspešného športovca je dôležité najprv si stanoviť cieľ. Umiestnenie v tabuľke sa javí ako presne definovaná vízia. Čo si však tieto deti budú musieť vypočuť, dokým sa táto vízia naplní, a čo ešte len, ak sa nenaplní?

Netrúfam si odsudzovať tohto trénera ani nikoho iného. Je zrejme pohltený svojou prácou, respektíve koníčkom, venuje deťom svoj voľný čas, víkendy a možno omnoho viac.

Nedovolím si súdiť ani rodičov, ktorí mlčky prihliadajú, ako niekto kričí na ich vlastné dieťa. Vybrali si menšie zlo, lebo keby sa rozhodli zobrať svoje dieťa z klubu, do ďalšieho by sa už nemuselo dostať a možno by presedelo veľkú časť svojho detstva pred počítačom.

Otázkou je, či by sme sa nemali menej sústrediť na kritiku dnešnej mládeže a lepšie sa pozrieť sami na seba, na to akými sme vzormi. Domnievam sa, že ak chceme zmeniť správanie detí, mali by sme najprv zmeniť to svoje.