Vnímajte svoje potreby ako aj potreby druhých

Roman bol živý osemročný chalan. Nevedel udržať poriadok, bol hlučný a mal problémy s výbuchmi hnevu. Jeho koncentrácia bola rozptýlená, čo spôsobovalo nepozornosť v škole a aj doma. Mama nevedela s Romanom efektívne komunikovať. Stále ho upozorňovala na to, aby nekričal, aby po sebe upratoval, aby pomáhal. Dohovárala mu, aby ju počúval, bol samostatný v príprave do školy a aby hovoril pravdu. Strašila ho tým, že to s ním skončí zle. Najviac ju vyčerpávali Romanove každodenné hádky s mladším bratom. Romanov otec bol zaneprázdnený. Trávil veľa času v kancelárii a keď prišiel domov, nechcel do konfliktov zasahovať, lebo nevedel, čo sa medzi mamou a synmi počas dňa odohralo. Väčšinou sa ozval až vtedy, keď bola situácia tak vyhrotená, že sa nevedel sústrediť na svoju prácu. Zvýšeným hlasom karhal chlapcov, aby sa už konečne naučili správať a tí sa na krátky čas stiahli do svojich izieb. V rodine prevládal nepokoj. Mama deti poučovala a kritizovala alebo mlčala, pretože sa na ne hnevala. Roman sa obhajoval, vyhováral alebo mamine výhrady ignoroval. Ocko sa pred týmto nepokojom zatváral v pracovni.

Jedného dňa sa konflikt medzi mamou a synom vyhrotil natoľko, že sa Roman rozplakal a zatvoril sa vo svojej izbe. Mama išla za synom, aby spoločne vzniknutý problém vyriešili. Keď otvorila dvere do izby, Roman na ňu zakričal: „Choď preč! Nechcem už nič počuť. Aj tak ma tu nikto nemá rád.“ Po týchto slovách sa mama zarazila a nič nepovedala. Pomaly zatvorila dvere a v tichosti počúvala, ako jej syn plače do vankúša.

Vtedy sa niečo zmenilo. Sila Romanových slov v mame prebudila súcit a porozumenie. Mama túžila po jedinom – mať pekný vzťah so svojím synom a vedieť ako s ním hovoriť. Zrazu si uvedomila, odkiaľ pramenia synove pocity, že ho doma nikto nemá rád. Deň čo deň dostával signály, že s ním nie je niečo v poriadku. Že niečo neurobil alebo niečo urobil zle. Že dostal zlú známku alebo poznámku. Že je nesamostatný, nezodpovedný či nespoľahlivý. Že je taký a onaký. Mama pochopila, že takáto komunikácia nemôže fungovať. Bolo jej ľúto, že synovi neposkytovala dostatočné množstvo istoty, podpory a pochopenia. Cítila sa vyčerpaná a nevedela, ako sa zachovať, ako to všetko napraviť.

Sestra ju v telefóne upokojila, že takéto krízy sa v rodinách dejú a môžu byť poučné pre každého. Vyzvala ju, aby sa upokojila, menej Romana usmerňovala a viac ho vnímala a počúvala. Aby súčasne pouvažovala o svojich potrebách, ktoré ostávajú dlhodobo nenapĺňané a úprimne o nich s Romanom pohovorila. Odkryla mu tak svoju zraniteľnosť a ukázala mu, že aj on môže doma otvorene hovoriť o svojich pocitoch a potrebách.

Keď za dverami detskej izby ustal plač, mama zľahka zaklopala a vošla dnu. „Chcem sa ti ospravedlniť,“ zaznela jej prvá veta. „Chcem sa ti ospravedlniť za veľa vecí,“ pokračovala mama. „Je mi ľúto, že sa takto cítiš. Mrzí ma, že som na teba poslednom čase toľko kričala, že som bola k tebe kritická a videla iba to zlé. Vieš, byť dospelým je veľakrát náročné a byť rodičom je ťažšie, ako som si myslela. Cítim sa unavená. Potrebujem trochu ticha a odpočinku. Potrebujem vedieť, že vidíte, čo všetko pre vás robím a že ste ochotní urobiť aj vy niečo pre mňa, pre nás. Potrebujem vedieť, že nie som na všetko sama a vidieť, že si navzájom pomáhame. Potrebujem si byť istá, že si dostatočne silný a samostatný, aby som sa nemusela obávať o tvoju budúcnosť. Potrebujem cítiť oporu tvojho ocka, keď neviem ako sa zachovať. Potrebujem si byť istá, že ma počúvaš, keď ti niečo hovorím a že mi povieš svoj názor pokojne, keď so mnou nesúhlasíš.

Keď mama povedala Romanovi o svojich nenaplnených potrebách a obavách, pozrela sa mu do očí, pohladila ho po vlasoch a spýtala sa: „Teraz mi povedz ty, čo potrebuješ, aby si si bol istý tým, že ťa tu všetci ľúbime a že si nenahraditeľnou súčasťou našej rodiny. Roman rozmýšľal a po chvíli povedal: „Nechcem, aby si na mňa kričala. Nechcem, aby si ma nútila do vecí, ktoré nemám rád. Nechcem, aby si sa vždy zastávala Jakuba. Nechcem, aby si sa stále za niečo hnevala.“ Mame sa zaliali oči slzami. „Povedal si, čo nechceš a teraz povedz, čo chceš,“ vyzvala Romana. „Chcem, aby si so mnou od teraz hovorila iba takto. Chcem, aby si sa usmievala. Chcem, aby si ma nenútila sa toľko učiť a chcem, aby si mi dovolila byť dlhšie vonku. Chcem, aby ku mne mohli chodiť kamaráti a niekedy tu mohli aj prespať.“ „Som rada, že viem o tvojich nenaplnených potrebách,“ povedala už s úsmevom mama. „Neviem ti sľúbiť, že sa ti všetko splní, ale viem ti sľúbiť, že o tvojich potrebám budem premýšľať. Mohol by si, prosím ťa, premýšľať aj ty o tých mojich? Večer o tom poviem ockovi a verím, že spoločne niečo vymyslíme.“

Romanovi sa rozžiarili oči. Konečne cítil pochopenie. Konečne sa niekto zaujímal o to, čo ho trápi. Aj keď tušil, že všetko nebude, ako si to on želá, uľavilo sa mu. Bolo preňho príjemné vedieť, že je nablízku niekto, kto vie o jeho pocitoch a potrebách. Objal mamu a spoločne pocítili blízkosť, ktorú obaja už dlho potrebovali.

Nedá sa povedať, že by sa konflikty tejto rodiny stratili ako mávnutím prútika, ale k jednej podstatnej zmene predsa len došlo. Matkina túžba po láskyplnom vzťahu so synom ju prinútila zmeniť komunikáciu. Prestala útočiť na to, kým jej deti sú, akí sú a čo z nich bude. Naučila sa vnímať to, čo v nej ich správanie vyvoláva, čo od nich potrebuje a o tom s nimi hovorila. Zamerala sa na to, čo sa chlapcom podarilo, začala ich oceňovať a povzbudzovať k lepšiemu správaniu. Uvedomila si, že kľúčové je jej vlastné správanie, a preto na sebe začala pracovať. Naučila sa vnímať vlastné prežívanie a včas dokázala zabrániť neželaným reakciám. Uľavilo sa všetkým. V rodine sa rozvinula spolupatričnosť, pochopenie a súcit. Drobná zmena stačila na to, aby sa do rodinného spolužitia vrátila radosť. Ukázalo sa, že myslieť na seba nie je sebecké, je to nutnosť. Tým, že sa mama zamerala na svoje potreby a potreby druhých, prestala ich kritizovať a komunikovať spôsobmi, ktoré blízkych urážali. Boje o to, kto má pravdu, sa skončili.

„Láska neznamená, že poprieme sami seba a obetujeme sa pre druhých. Láska znamená, že úprimne vyjadrujeme svoje pocity a potreby a empaticky vnímame potreby a pocity toho druhého. Empaticky vnímať neznamená, že musíme vždy vyhovieť. Stačí len presne vnímať, čo nám druhý hovorí a prijímať to ako dar.“

Marshall B. Rosenberg

***

Máte pochybnosti o tom, či vychovávate svoje dieťa správne?

Ďalšie články na rôzne výchovné témy nájdete tu: https://www.edual.sk/clanky

Cesta do nášho e-shopu s knihami pre rodičov vedie tadiaľto: https://www.edual.sk/pre-rodicov