Chcem byť súčasťou zmeny

18. november 2021 - Rozhovory - Alena Vytřísalová

Barbora Bajkaiová bola veľmi živé a temperamentné dieťa. Rada tancovala a spievala, preto jej kroky po základnej škole viedli na konzervatórium, kde študovala hudobnodramatický odbor. Tam mala možnosť si sama na sebe zažiť liečivú silu tvorivých a pohybových aktivít, ktoré jej pomohli k veľkému emočnému sebarozvoju, spontánnosti a k odbúraniu strachu prejaviť svoje pocity.

Barbora je aj speváčkou. Nedávno uzrel svetlo sveta jej prvý singel s názvom Nestratím, kde si sama napísala text, v ktorom vyjadrila vlastné prežívanie.

Možno to bolo láskyplné prostredie rodiny, možno vlastná skúsenosť zo školy, ktorá ju nasmerovala na Katedru liečebnej pedagogiky. Alebo si vybrala svoje poslanie už ako malá školáčka, keď napísala list, v ktorom sa zdôverila, že by raz chcela pomáhať ľuďom a deťom zo znevýhodneného prostredia. Mala dokonca smelý plán zobrať si niekoľko detí, najlepšie všetky, z detského domova, aby mohli aj ony vyrastať v láskavej a v úplnej rodine.

Barbora je čerstvou absolventkou pedagogickej fakulty Univerzity Komenského odbor liečebná pedagogika. Ako tému svojej diplomovej práce si vybrala Násilie u detí na školách, ktorej súčasťou bol aj výskum prebiehajúci na slovenských základných školách.

Momentálne pracuje na svojom projekte Cítim to inak, v ktorom sa venuje téme šikany a tiež rôznym ťažším témam ako napríklad trauma či objavovanie samého seba.

Čo bolo hlavným impulzom, že si si po konzervatóriu vybrala štúdium liečebnej pedagogiky?

Hlavným impulzom pre mňa bolo zistenie, že liečebná pedagogika má skvelé nástroje, ako súčasne prepojiť umenie a liečenie ľudskej duše. Vidím v umení a v tvorivosti veľký potenciál, ktorý dokáže zázraky. Otvoriť sa tvorivosti a spontánnosti je cesta k sebapoznaniu a k sebaláske. Určite ma tiež ovplyvnila moja osobná skúsenosť so šikanou na základnej škole. Až s odstupom času som si začala uvedomovať súvislosti všetkého, s čím som sa ja, podobne ako mnoho ďalších detí, musela vyrovnávať. Práve voľba liečebnej pedagogiky mi ponúkala príležitosť stať sa súčasťou možnej zmeny v našej spoločnosti. Mám totiž pocit, že viesť spoločnosť k empatii je cestou k jej zlepšeniu. Kým dieťa dozreje emočne, fyzicky a psychicky, potrebuje cítiť oporu v dospelých, ktorí ho sprevádzajú, pretože to najhoršie, čo sa dieťaťu môže stať, je strata pocitu bezpečia. Pocit bezpečia je bazálna potreba, nevyhnutná na to, aby sa dieťa mohlo vyvíjať, malo motiváciu k učeniu, mohlo zažívať seba vo svojej jedinečnosti a cítilo sa rešpektované. Dokážem si aj dnes, po toľkých rokoch, vytiahnuť z pamäte tela pocit bezmocnosti, ktorý som cítila, keď nám triedna učiteľka v siedmom ročníku na základnej škole oznámila, že sme otrasní, že má všetkého plné zuby a nevládze. Vyrušovať klopkaním na dvere kabinetu sme ju smeli, iba keď „tiekla krv“. Takže všetky prejavy divokej dynamiky našej triedy vlastne dostali zelenú. Oporu v pedagogických pracovníkoch na našej škole sme nenašli. Viem, že nám mnohým bolo ťažko a každý sme sa s frustráciou a bezmocnosťou vyrovnávali po svojom. Pre mňa predstavovala bezpečnú zónu moja rodina, moji najbližší, za čo som nesmierne vďačná.

Aký je súčasný stav problematiky násilného správania u detí na slovenských školách?

Alarmujúci. V mojom výskume som prostredníctvom dotazníkov oslovila pedagogických a odborných zamestnancov na všetkých základných školách na Slovensku. Mojím prvotným cieľom bolo, aby som mala možnosť pracovať s deťmi osobne a dozvedieť sa tak priamo od nich, ako vnímajú šikanu. Žiaľ, epidemiologická situácia mi to nedovolila.

Vychádzajúc z výsledkov môjho výskumu vyplýva, že miera výskytu násilia na slovenských základných školách je naozaj veľká. Až 90,7 percenta pedagogických a odborných zamestnancov základných škôl na Slovensku v dotazníku uviedlo, že sa s nejakou formou násilia medzi deťmi stretlo. Až 87,7 percenta pedagogických pracovníkov zároveň uviedlo, že na školách, v ktorých pôsobia, sú preventívne programy súčasťou každodennosti. Pre mňa sú tieto čísla správou o stave spoločnosti. Naskytá sa otázka, aké sú možnosti pre zmenu. Deti sú budúcnosť našej krajiny. Je potrebné podporovať ich vzťah k samému sebe, rozvíjať ich potenciál a viesť ich k citlivosti voči ostatným.

Aký je trend, ak porovnáš svoje zistenia s výskumami z minulosti?

Miera násilného správania s rokmi narastá. V tejto súvislosti musím upozorniť na špecifický druh šikany - kyberšikanu. Je všeobecne známe, že dnešné deti a mládež trávia na internete pomerne veľa času. Na jednej strane je internet veľmi dobrým pomocníkom pri hľadaní nových informácii, na druhej strane sa deti na internete často dostanú k nevhodnému obsahu či online hrám, ktoré neprispievajú k ich správnemu duševnému vývinu. Dieťa by malo dostávať priestor na hru v reálnom svete, v reálnych situáciách a s reálnymi ľuďmi. Iba tak podporíme jeho správny vývin a duševnú rovnováhu.

Je možné vo všeobecnosti charakterizovať deti, ktoré sú najčastejšie aktérmi šikany, či už v role agresora alebo obete?

Vo všeobecnosti by som ich nejako neškatuľkovala. Podstatné je uvedomiť si, že každé dieťa je individuálna a jedinečná bytosť, ktorá má v sebe svoje jedinečné zdroje, ktoré je potrebné usmerňovať. Násilné správanie dieťaťa pramení z jeho frustrácie vychádzajúcej z rodinného alebo iného sociálneho prostredia, v ktorom sa dieťa pohybuje. Negatívne vzory správania v rodine, nedostatok lásky, pozornosti, podpory a správnej výchovy, ktoré určujú morálne hranice dieťaťu, sú hlavnou príčinou vzniku násilného správania. Ak dieťa trpí určitým problémom vo svojom vnútri, často sa stáva nepochopené svojím okolím a svoju frustráciu následne rieši útokom na druhých. Častým dôvodom vedúcim k násilnému správaniu je aj nedostatok empatie voči svojmu okoliu a neprijatie skutočnosti, že ľudia sú odlišní či už národnostne alebo rasovo.

Je nejaká hranica, kedy ešte môžeme hovoriť o bežnom spore medzi deťmi a kedy už ide o šikanu?

Pojem šikanovanie si ľudia často zamieňajú s občasnou agresivitou alebo bitkou rovnako silných súperov či už v škole alebo mimo školy. O šikane ako takej hovoríme vtedy, ak ide o opakované ubližovanie, ktoré trvá dlhší čas. Môže ísť o bitky, ponižovanie, hádky, posmešky, vydieranie, branie desiaty či iných osobných vecí. Samozrejme, my dospelí musíme brať dieťa vážne, ak príde za nami a zdôverí sa nám, že mu druhí ubližujú alebo ho zosmiešňujú. Je dôležité dieťa vypočuť a začať situáciu čím skôr riešiť. Najvhodnejšie je spolupracovať aj s rodinou dieťaťa agresora.

Aké sú najčastejšie podoby šikany a v akom veku sa šikana objavuje najviac?

Pedagogickí a odborní zamestnanci základných škôl na Slovensku v dotazníku uviedli viacero najčastejších podôb šikanovania. Najväčšiu prevahu mali odpovede, že dieťa je často vystavené posmeškom, bitkám, vyčleneniu z kolektívu, fyzickým atakom a kyberšikane. Medzi odpoveďami sa vyskytli aj formy násilia ako psychické a verbálne ataky, vydieranie, šikanovanie učiteľa, citové vydieranie, vyhrážanie sa, branie či schovávanie osobných vecí inému dieťaťu, ničenie osobných veci a sexuálne obťažovanie.

Čo sa týka veku detí a mládeže, k šikanovaniu dochádza častejšie na druhom stupni ako na prvom stupni základných škôl.

Prečo sa deti na druhom stupni správajú násilnejšie ako tie mladšie?

Je to tým, že deti na druhom stupni prechádzajú vekom, ktorý je pre ne samotné náročný. Ide o obdobie puberty, kedy si dieťa hľadá svoju vlastnú identitu, a tak sa často stáva, že rebeluje a skúša nové veci. Jednou z nich je, samozrejme, aj snaha o zapadnutie do kolektívu rôznych skupín - “partii“. Má strach, že ak sa neprispôsobí pravidlám partie, neprijmú ho alebo ho vylúčia. Ide o prirodzený jav, kedy môže dôjsť k patogénnym vplyvom, a to najmä vtedy, ak dieťa nemá okolo seba harmonické prostredie rodiny.

Prax ukazuje, že žiaci s problémovým správaním väčšinou pochádzajú z problémových rodín. Aké problémy sa vyskytujú v týchto rodinách?

Áno, hlavným dôvodom výskytu násilia na školách je nestabilné a problémové rodinné prostredie, v ktorom deti vyrastajú. Ide o nedostatok pozornosti, lásky, podpory a výchovy, ktorá určuje morálne hranice zo strany rodičov a ďalších osôb podieľajúcich sa na výchove či vlastnú skúsenosť s násilím v rodine, medzi rovesníkmi aj mimo školy.

Deti, ktoré sú násilné voči svojmu okoliu, sa svojím správaním snažia upozorniť na seba a, hoci nie vhodnou formou, ukázať iným, že samy majú problém, ktorý inak ako upozorňovaním na seba momentálne nevedia riešiť. Ďalším dôležitým dôvodom je rozdielnosť žiakov. Deti neprijímajú fakt, že medzi nami sú aj ľudia, ktorí sú odlišní národnosťou alebo rasou. Často sú terčom ich posmeškov deti, ktoré majú problémy v učení alebo telesný hendikep. Nemalý vplyv na deti v tomto smere má aj ľahká dostupnosť agresívnych tém. Či už vo filmoch, videách, hrách, na internete, sociálnych sieťach či spravodajstve.

Je potrebné sa s deťmi veľa rozprávať o empatii k druhým ľudom a učiť ich nevyvyšovať sa nad ostatných.

Ako sa dá pomôcť dieťaťu s poruchami správania?

V prvom rade by som odporúčala pracovať s celou rodinou dieťaťa. Vhodným prostriedkom na pomoc a podporu zdravého fungovania rodinného systému je rodinná terapia. Pomocou nej je možné odstrániť aj problémové správanie dieťaťa v školskom prostredí. Dieťa môže byť len zrkadlom odrážajúcim nepohodu v rodine, citovú depriváciu, nepokoj z aktuálnej klímy v domácom prostredí či zlé zvládanie záťaže, spojenej so školským prostredím. Mne sú veľmi blízke pohybové aktivity, ktoré predstavujú úžasný nástroj pre prácu s násilím u detí. Jednou z nich je dramatoterapia, ktorú považujem za vhodný nástroj na diagnostiku a prácu s deťmi, ktoré majú problémové správanie. Dramatoterapia v sebe zahŕňa niekoľko terapeutických cieľov. Je to cesta k sebapoznaniu, k voľnému prežívaniu emócií, spojeniu sa so svojou vnútornou motiváciou, zorientovanie sa v aktuálnom probléme, vo vzťahoch a v situáciách. Ďalším vhodným nástrojom je terapia tancom. Tanec je výbornou formou na sebavyjadrenie a veľkou mierou vplýva na zvýšenie sebavedomia. Tanec a pohyb ako taký prináša človeku liečenie tela a duše. Tvorivosť je cestou k spontánnosti, ako aj vyjadreniu emócií a pocitov. Deti sú v školách vystavené neustálemu tlaku, ktorý na ne vyvíja plnenie si školských povinností. Tvorivými aktivitami podporujeme u žiakov kreativitu a tá je primárnym nástrojom prevencie násilia na školách.

Čo si odnáša šikanované dieťa do dospelosti?

Vo svojom okolí poznám veľa ľudí, ktorí v detstve zažili šikanu. Sama som jednou z nich. Mám pocit, že mňa moja vlastná skúsenosť so šikanou urobila silnejšou a citlivejšou voči ostatným. To však len vďaka tomu, že som so svojím strachom a smútkom pracovala. Ak sa spýtam niekoho, kto zažil šikanu, na jeho prežívanie, väčšinou svoj zážitok z detstva opisuje ako brzdu. Brzdu, ktorá mu nedovolí opustiť svoj stereotyp či už ide o zmenu práce, posúvanie sa životom vpred, nadväzovanie nových kontaktov apod. Jednoducho stagnuje. Bojí sa nového zlyhania, strachu z neúspechu, strachu z nových vecí a straty sebadôvery. Často si týmto svojím postojom, s ktorým si sám nevie poradiť, buduje veľkú hrubú stenu, ktorá ho nepustí v ústrety novým zaujímavým a krásnym možnostiam, ktoré život prináša.

Akým spôsobom školy predchádzajú násiliu u svojich žiakov? Majú učitelia podporu vedenia školy?

Pedagogickí a odborní pracovníci sa v dotazníku zhodli v odpovediach, týkajúcich sa prevencie násilia. Medzi najčastejšie odpovede patrilo, že prevencia násilia je súčasťou vyučovacieho programu hlavne výchovných predmetov, diskusií, besied, prednášok a dotazníkov. Taktiež uvádzali spoluprácu s psychológmi, dôsledné dozory na chodbách, konzultácie s triednym učiteľom, pravidelné rozhovory na triednických hodinách, aj mimo nich, o nutnosti vedieť slušne a s rešpektom fungovať s inými ľuďmi. Ďalej to boli intervencie školského psychológa a špeciálneho pedagóga.

Na otázku, či bola pedagogickým a odborným pracovníkom poskytnutá podpora vedenia školy pri vzniku násilného správania medzi žiakmi, zo 419 respondentov 89,5 percenta odpovedalo, že sa stretlo s podporou vedenia školy pri riešení násilia medzi žiakmi, 4,3 percenta respondentov uviedlo, že nevie, 2,9 percenta respondentov sa vyjadrilo, že sa nestretlo s podporou vedenia školy a zvyšných 3,3 percenta respondentov uviedlo vlastnú odpoveď:

„Ak to bol obľúbený žiak pani riaditeľky, tak som sa s podporou vedenia školy nestretla.“

„Nie vždy som sa stretla s podporou vedenia školy. Záležalo, o aký problém išlo a z akej rodiny dieťa pochádzalo.“

„Ja som riaditeľka školy a podporujem riešenie násilia medzi žiakmi.“

„Zvyčajne riešim konflikty sama.“

„V minulosti som sa nestretla s podporou vedenia školy, ale momentálne, keď je vedenie školy zmenené, cítim podporu.“

Dnes už si dospelá a vyzerá to, že sen malého dievčatka pomáhať ľuďom sa plní. Kde sa vidíš o pár rokov a ako by mala vyzerať práca, ktorá by ti prinášala naplnenie?

Zamýšľam sa nad paradigmou, v ktorej žijeme a vnímam potrebu zmeny. V medziľudských vzťahoch, v spôsobe, akým vítame deti na tomto svete, aj v prístupoch, ktorými sprevádzame deti do dospelosti. Mojím veľkým snom je, aby sme žili v rešpektujúcej spoločnosti. Aby sme vnímali potrebu akceptovania inakosti. Preto sa budem snažiť tak aj žiť a aktivovať túto moju myšlienku. Momentálne pracujem na svojom projekte Cítim to inak. Tento projekt bude prinášať rozhovory so zaujímavými ľuďmi, ktorí vidia a realizujú možnosti, ako robiť veci inak. Pomocou tohto projektu by som sa chcela dostať do škôl a pracovať s deťmi na ich rešpektujúcej ceste životom. Aby uvažovali nad tým, ako riešiť konflikty inak ako násilím a prijali fakt, že ako ľudia sme rôzni a musíme sa naučiť navzájom rešpektovať.

Práca, ktorá by mi prinášala naplnenie, je hovoriť nahlas o tom, ako môžeme vnímať seba aj druhých a ako môžeme zmeniť svoje správanie. Chcela by som podporovať iných, aby sa nebáli prejavovať svoje pocity, aby správne vnímali svoje potreby, vedeli povedať, ako sa cítia, vnímali, kedy je im dobre a kedy zle a ako môžu pracovať so svojimi strachmi. Strach nás totiž brzdí v našich snoch.

Nedávno uzrel svetlo sveta tvoj prvý singel s názvom Nestratím. Si súčasne aj autorkou textu. Je podľa teba aj písanie textov účinnou terapiou? Ako si sa pri písaní a natáčaní videoklipu cítila ty?

Pre mňa bolo písanie textu veľmi oslobodzujúce. Vždy som si myslela, že to nedokážem, a tak som oslovovala textárov, aby mi k skladbe napísali text. Niečo v mojom vnútri mi však hovorilo, že to nie je ono. Že to nie som ja. Trvalo to veľmi dlho. Naozaj, niekoľko rokov, kým som si povedala a dosť! To zvládneš aj sama. Tak som si sadla, zobrala papier a pero a začala písať. A podarilo sa. Samozrejme, písať texty som skúšala aj predtým, ale tentoraz to bolo iné. Cítila som sa hrdo. Bola som pyšná na seba, že som dokázala niečo, čo som si myslela, že nedokážem. A tak sa rodili moje úprimné, srdce odrážajúce slová k pesničke Nestratím. Myslím, že niektoré veci potrebujú čas. Čas, kedy my sami dozrieme na to, aby sme ich zvládli. Od začiatku som mala jasnú predstavu o tom, ako by mal vyzerať videoklip k pesničke, takže pri jeho natáčaní som sa cítila úplne svoja. Mala som okolo seba skvelých ľudí, ktorí mi pomohli moju predstavu zrealizovať. Klip je naozaj odrazom mňa, je veselý, farebný, usmievavý, úprimný a hlavne je môj.

Nikdy sa preto nevzdávajme svojich snov, verme svojim vnútorným pocitom a hlavne buďme sami sebou. Som si istá, že v texte pesničky sa nájde každý. Druhú polovicu seba totiž potrebujeme všetci.