Pre mňa je priorita spokojné dieťa a môj vnútorný pocit

Soňa Dovičovičová je učiteľka v štátnej materskej škôlke. Nenápadná, ale s milým hlasom. Videla som ju veľakrát, ako ráno privítala dieťa objatím. Očný kontakt, pokľaknutie a jemný dotyk na krehkom pliecku vystrašeného človiečika, uistenie, že je na dobrom mieste a ak bude potrebovať náruč, ona mu ju otvorí. Obyčajná a predsa neobyčajná. Len učiteľka. Čo všetko deťom dáva, môže byť inšpiráciou, ale aj zamyslením o podstate učiteľa v materskej škôlke. Vie triezvo pomenovať veci a stále hľadá cesty a cestičky do detských duší, aby ich na ich životnej ceste povzbudila. Neučila sa o tom v škole. Naučila sa to, lebo chcela. A stále sa učí.

Ako dlho pracuješ s deťmi?

32 rokov.

Pamätáš si na svoje začiatky, čo bolo pre teba najťažšie, na čo ťa škola nepripravila?

18 ročná baba, ktorá skončí strednú školu má iné predstavy o deťoch. Potrebujete mať vlastnú pedagogickú skúsenosť, aby ju využila na svoje profesionálne dotvorenie a posunula sa ďalej. Škola nás na kontakt s deťmi nepripravila. Dala mi teoretické vedomosti, metodiku, ale nič o tom, ako si nastaviť kontakt s dieťaťom. Musela som prísť na ten spôsob sama.

Čo ťa prekvapilo? Možno aj prvý zážitok, ktorý otestoval tvoje schopnosti učiteľky, ale aj tvoje schopnosti a zručnosti ako človeka?

Prvý polrok som mala 35 detí, čo si dnes neviem predstaviť. Pracovali sme v presnej štruktúre, kedy bolo dané, koľko času sme venovali konkrétnej činnosti. Divím sa, že som to zvládla. Myslím si, že mať dnešný rozum a to, ako viem dnes deti ovplyvniť, pracovať s nimi, bola by som lepšia učiteľka. Mrzia ma veci, ktoré som vtedy vyhodnotila ináč a ešte stále ich mám v podvedomí. Dnes by som ich zvládla lepšie. Na druhej strane ma hreje to, že keď stretnem to dieťa aj po rokoch a to ma pozdraví a usmeje sa, viem, že je medzi nami všetko v poriadku.

Kedy bol ten moment, keď si chcela ľudsky ale aj profesionálne študovať?

Keď už boli moje deti na gymnáziu. Keď boli synovia malí, nemala som na štúdium akýkoľvek čas a po príchode domov som riešila celý kolobeh odznovu. Nebolo toľko dostupných materiálov. Teraz viem, že si zoberiem Prekopovú, prečítam si psychológiu a viem z tejto problematiky oveľa viac. Prišli ku mne aj iné druhy literatúry, ktoré som vedela spracovať aj pedagogickým spôsobom. Naučila som sa, že disciplína sa dá dosiahnuť aj po peknom, čiže rozhovorom a aj iným ovplyvnením. Naučila som sa netlačiť na pílu v zmysle za každú cenu ísť podľa plánu. Už viem, že sú dni, kedy to nemá význam. Prejde jeden deň, dva a deti sú opäť milé, zlaté.

Ako sa zmenili deti za posledných 30 rokov? Čo bolo náročné vtedy, čo je náročné teraz?

Deti kedysi boli hravejšie. Vedeli sa nádherne hrať. Vedeli vymýšľať, boli kreatívne, ale zase po vedomostnej stránke ich bolo treba viacej viesť. Dnešné deti vedia veľmi veľa, už aj z televízie, z internetu, ale zabúdajú sa nám hrať a v tom je dosť veľký rozdiel. Čakajú, čo dostanú. Nie sú samostatné. Mám veľa detí v triede, ktoré povedia: „Ja sa nudím. Ja neviem, čo si mám vybrať. Ja neviem, s čím sa mám hrať. Mne sa už nič nechce.“ Dnešné deti dostali všetko. Nemajú žiaden nový impulz a toto mňa dosť trápi. Keď prišiel koniec roka, naše deti sa prestali hrať. Od začiatku školského roka v rámci riadených aktivít sme fungovali krásne. Deti sa príchodom leta unavili, aj to je možné. A ďalšia vec je, že aj my dospelí sme sa zmenili.

Môžeš špecifikovať aj zmenu vo vzťahu učiteľ a rodič?

Voľakedy sme si s rodičmi navzájom pomáhali, počúvali sa, spolupracovali. Mne sa na začiatku nestalo, že by ma rodič nepodržal. „Pani učiteľka, čo treba? Jasné, pomôžeme si navzájom. Docvičíme.“ Dnes je to: „Na čo? Na čo by som to robil?“ To sú pre mňa dosť veľké rozdiely. Musím ale povedať, že posledný rok mám nápomocných a ústretových rodičov, za čo im veľmi pekne ďakujem.

Aké sú teda interpersonálne vzťahy medzi deťmi? Ako sa deti rozprávajú?

Znepokojuje ma, že deti ťažšie prijímajú medzi seba niekoho, koho nechcú. S tebou sa hrám, s tebou sa nehrám a toho, koho vyčlenia, nepustia medzi seba. Ťažko si dajú povedať, že sme všetci kamaráti. Na tom pracujem so súčasnou triedou tri roky cez tvorivú dramatiku, aby sme to zvládli. A konečne sa nám to darí.

Ako skupina detí nájde dieťa, ktoré vyčlení?

Začala by som takto. Väčšinou sa dávajú dokopy deti, ktoré sú silné osobnosti obaja a vtedy nepotrebujú tretieho. Akonáhle sú dve silné osobnosti a pohašteria sa, idú osobitne alebo si nájdu niekoho: „Ja rozkazujem a ty poslúchaš!" Napríklad: „Ty budeš psík a keď nechceš byť psík, tak ťa pôjdem požalovať.“ A toto je zákerné. Voľakedy boli deti čistejšie.

Čím to je, že sú deti takto zaťažované a zdajú sa byť zákernejšie?

Ja si myslím, že je to o rozprávkach a o filmoch. Deti veľmi veľa kopírujú z rozprávok. Stratili sa nám dobré rozprávky. Neviem, či to rodičia pozorujú alebo nie. Moderné rozprávky rozoznávajú dobro a zlo, ale nie je presne vyhranené, kde dobro končí, a kde zlo začína.

Sama som sa stretla s literárnou kritikou, kedy kritika odsudzovala aj v detskej literatúre neomylnosť dobrých postáv a volá po tom, aby aj kladné postavy robili chyby a boli uveriteľné. Je priskoro ukazovať deťom, že sú aj iné veci medzi dobrom a zlom? A tam je možno niekde miesto aj pre zákernosť a iné negatívne vlastnosti?

Pre malé deti určite. Ja stále vidím ten vzor v starých rozprávkach. Červená čiapočka vedela, prečo si má dávať pozor v lese. Tie rozprávky boli výchovné. Cez rozprávku sa dieťa niečo naučilo a vedelo to použiť v praxi. Či je to: „Kozliatka, neotvárajte dvierka,“ čokoľvek. Tam bolo vyhranené dobré aj zlé. Deti sa to naučili rozpoznávať, vedeli sa prikloniť k dobrej postave a vedeli sa podľa toho aj správať. Zobrali si z vypočutej rozprávky príklad. V dnešných moderných rozprávkach to chýba. Deti si neuvedomujú, že modelom z modernej rozprávky si môžu ublížiť. Že je to len fikcia a hra, a nevedia, či ten Ironman alebo iný man robí dobre alebo zle. Chlapcom sa páči, že vidia silu, nadprirodzené schopnosti, ale lieta dobrý aj zlý. A tak majú obaja podobné špeciálne vlastnosti. Deti by sa odmalička mali učiť: „Toto je dobré, lebo táto postava pomáha iným a toto je zlé, lebo...,“ a vysvetliť dieťaťu príčiny.

Bavia deti klasické rozprávky, napríklad O pampúšikovi, Išlo vajce na vandrovku?

Áno. Ja mám veľmi rada klasické rozprávky a moje deti tiež. Ja si vyberám, ktoré rozprávky ideme čítať a podmienkou je, aby boli rozprávky prosociálne. Rozprávam sa s deťmi o rozprávke. Keď ideme spať, prečítame si 2-3 rozprávky za sebou. Potom, keď deti vstanú, môžu si knižky pozrieť a rozprávame sa o nich. Veľakrát ma deti prekvapia, keď sa rozprávame o rozprávke, ktorú sme čítali pred týždňom. Poznajú hrdinov, poznajú dej, vyvodzujú dôsledky. Učíme sa čítať s porozumením.

Čo robíš ty, keď ti je ťažko v práci a práca s malými deťmi je náročná a emocionálne vyžaduje celého človeka. Čo ti pomáha zvládnuť náročný deň, keď napríklad potrebuješ vnútorne riešiť svoje problémy alebo sa necítiš dobre?

V žiadnom prípade neublížiť deťom. Keď viem, že mi nie je dobre, že aj ja mám slzy na krajíčku, vyberám im také činnosti, aby si to na mne nevšimli. Tam stačí zmena hlasu, gesto, deti sú veľmi vnímavé. Hneď to spoznajú. Keď ma bolí chrbát, horšie sa ohýbam, hneď to spoznajú. Keď svoju robotu neodvediem stopercentne, tak ich usmerňujem do kľudnejších aktivít. Vytváram prostredie v triede, aby som nedala najavo svoj smútok, starosti. Dobrý pocit detí je v takomto ťažkom dni dôležitejší ako výsledok mojej práce. Ďalší deň už zvyčajne fungujem opäť na stopercent.

Všimneš si ty, čo trápi deti? Či je, napríklad u nich doma všetko v poriadku?

Určite. Šťastné dieťa je otvorené, milé, prítulné, ale nie prehnane. Je srdečné a usmievavé a má iskru v očiach. Od dverí kráča priamo. Akonáhle sa niečo deje, dieťa je smutné a má vyhasnuté oči. Už od dverí sa šuchce, obchádza oblúkom, nevie si vybrať hru, hoci za normálnych okolností by sa správalo inak. Keď niečo nie je v rodine v poriadku, je to prvá vec, ktorú mi dieťa povie. Napríklad: „Tatko s mamkou sa pohádali.“ Veľakrát ho v rozhovore upokojím: „Neboj sa, veď to sa mohla mamka s tatkom len tak rozprávať.“ Dieťa si vzdychne, poutiera oči a ide sa hrať. Všimla som si ale, že deti sa so svojim smútkom nepodelia s kamarátom. Potrebujú to dať zo seba a povedia to mne. Myslím si, že je dobre, že to v sebe nedusia. Tieto informácie sú vždy len medzi nami.

Čo urobiť, keď rodič neladí s učiteľkou?

To je ťažké. Sympatie a antipatie tu vždy boli. Pre mňa je priorita spokojné dieťa a môj vnútorný pocit. Nejde mi o to, či urobím dojem na rodičov. Rodič vie, ako sa cíti jeho dieťa. Viem pomôcť rodičovi, napríklad maminke, keď odovzdáva plačúce dieťa a sama nevie, či jej dieťa bude plakať 10 minút alebo celý deň. Zavolám: „Počujete? Neplače. Nebojte sa, v triede máme ticho.“ Ukľudním ju. Sú detičky, ktoré sa ťažko lúčia. Najprv som na to prišla, a až potom som si to potvrdila v odbornej literatúre. Pokiaľ nie je mamka vysporiadaná s tým, že dáva dieťa do dobrých rúk, verí, že bude oň postarané, môže to byť, že je to mamka, ktorá nechtiac prenáša túto ťažobu na svoje dieťa.

A čo adaptácia na škôlku vtedy a dnes?

Aj vtedy deti plakali a je to normálne. Myslím si, že teraz to horšie zvládajú rodičia ako deti. Rodičia sa viac venujú deťom ako kedysi a sú viac na deti naviazaní. Vzťah matka – dieťa je intenzívnejší. Matky neodchádzajú tak skoro do práce. Venujú sa. Nepamätám si nič tragické z adaptácie malých detí ako to bolo kedysi, tak to asi všetko prebiehalo normálne. Všetko závisí aj od spolupráce kolegýň, ako to dieťa „chytíme“.  Či to dieťa postískam, pohladkám, alebo ho nechám plakať. Ja viem, že deti plačú, ja viem, že je to vyčerpávajúce a niekedy vám povedia aj z poza plota: „Plače. Nevidíte?“ Každé dieťa prežíva adaptáciu inak, ale vždy mu skúsim maminku nahradiť, lebo maminka deťom v začiatkoch veľmi chýba. Niekedy prídu detičky samé. Postískam a odídu sa hrať. Niektoré potrebujú náruč raz za čas, niektoré stále, niektoré nepotrebujú. Som za to, aby si dieťa prinieslo do škôlky hračku. Hračka dieťaťu pripomína domov a pomáha mu so smútkom za rodičmi. Na druhej strane, keď si dieťa donesie hračku a odmieta ju čo i len ukázať, nieto ešte požičať kamarátom, nastáva zložitá situácia pre učiteľa. Vtedy citlivo zasahujem.

Ako škôlka dotvára dieťa? Môže prístup učiteľa dieťa ovplyvniť?

Nie je dôležitá ani tak škôlka ako konkrétny učiteľ. Učiteľ, ktorý má v starostlivosti dieťa, môže to dieťa pokaziť, môže ho posunúť vpred, môže ho akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť. My sme s tým dieťaťom pol dňa. Pokiaľ je dieťa plaché, viem ho posúvať svojím správaním. Začleňujem ho do kolektívu cielenými aktivitami. Celý môj prístup pomáha tomu dieťaťu. Ostatné deti si všímajú, ako sa ku konkrétnemu dieťaťu správam. Ak učiteľ pôsobí negatívne a nepriateľsky, ostatné deti to rýchlo odkukajú a dieťaťu to môže pokaziť celý štart do života.

Čiže kolektív si berie príklad, ako sa správa učiteľ k dieťaťu a dáva model ostatným deťom, ako odlišné dieťa vnímať?

Áno, presne. Mala som deti, ktoré boli zahriaknuté, zakríknuté, nepovedali ani slovíčko. Za ten rok viem pomôcť nadobudnúť v dieťati istotu. Mali sme dieťa, ktoré malo jazvičku na viditeľnom mieste. Deti sa s ním nechceli hrať, bolo vyčleňované z kolektívu. Bola to len jazvička, neviem si predstaviť mať dieťa s vážnejším hendikepom. Malá plakala a deti sa s ňou nechceli hrať. Začala som intenzívne začleňovať tvorivú dramatiku do výučby. Prišla rozprávka O princeznej s kratšou nôžkou a podobné, aby som ukázala deťom, že byť iný, neznamená horší. Za dva-tri mesiace sme ako trieda už viac tento problém nepoznali. Neskôr sa dieťa stalo najobľúbenejšie v triede. Nie vďaka aktivitám, ktorými som mu pomáhala, ale vďaka jeho osobnosti, ktorá mohla rozkvitnúť aj napriek jeho inakosti.

Toto musí byť pre teba najväčšia odmena. Naučila si sa nečakať výsledok hneď?

Naučila som sa trpezlivosti. Nemám očakávania. Uvidím ako bude deň prebiehať. Mám cieľ, ktorý by som chcela splniť. Niekedy sa mi podarí na 70 percent niekedy na 120. U mňa je to svedomie, ktoré ma hodnotí. „Dnes mi bolo s deťmi dobre a aj deti sa cítili dobre.“ A mám aj dni, kedy si poviem: „Neurobila som, čo som chcela,“ alebo „toto som neurobila správne.“ Keď odchádzam z roboty s pocitom, dnes som tým deťom dala zo seba všetko, čo som mohla, viem, že som svoju prácu urobila dobre.

Vždy sa vieš takto zhodnotiť, keď ideš z práce? Aká je tvoja najväčšia odmena od detí?

Stále sa hodnotím. A odmena od detí? Objatie a slová: „Sonička, mám ťa rada.“ Alebo keď vás stretne na ulici ôsmak s frajerkou za ruku, s kamarátmi okolo, cigareta v druhej ruke a krásne vás pozdraví: „Sonička, dobrý deň.“ V tom veku, keď je tínedžer zmietaný pocitmi, rieši aký dojem urobí na kolektív a on nahlas pozdraví svoju učiteľku zo škôlky. „Pani učiteľka a vy si ma pamätáte? Urobil som toto a toto!“ A ja si pamätám. Alebo mi príde dieťa oznámiť: „Prišiel som vám povedať, že ma zobrali na gympel.“ To sú úžasné veci. Aj maličkí v obchode sa pri mne zastavia a dokonca aj deti z inej triedy. To sú momenty, kedy si poviem, že asi nie som až taká ježibabka.

Prekvapilo ťa nejaké až veľmi sofistikované slovo alebo pravda z detských úst?

V rámci tvorivej dramatiky, som sa spýtala detí: „Ako sa prejavuje smútok. Čo cítiš, keď si smutný?“ Veľmi ma prekvapilo, že deti, ktoré majú 4-5 rokov, tak dokonale opísali ten pocit: „Bolí ma bruško. Je mi na zvracanie. Bolí ma hlavička.“ Myslím si, že ani staršie deti nedokážu pomenovať takto presne a jednoducho, čo vtedy prežívajú. Vtedy som si uvedomila, že malé deti sú niekde omnoho vyššie, ako som si myslela.

Si prvá učiteľka v štátnej škôlke, ktorá začala komunikovať s rodičmi v skupine na sociálnej sieti z vlastnej vôle a vo svojom voľnom čase?

Verím, že nás je viac. Viem, ešte o jednej kolegyni, ale z inej materskej školy, ktorá založila skupinu, ale formu nepoznám. Našu skupinu som so súhlasom rodičov založila preto, lebo rodičov zaujímajú hlavne fyziologické potreby dieťaťa, či dieťa jedlo, spalo, kakalo a nepocikalo sa. Chcela by som záujem povýšiť aj na to, čo sa dieťa naučilo. Niečo z našich rozhovorov, aktivít a informácii podávam rodičom v skupine a dovolím im nahliadnuť do nášho dňa. Mňa by tešilo vedieť, čo moje dieťa v škôlke robilo.

Ako si sa dostala k tvorivej dramatike a emocionálnej inteligencii? Dokonca si teraz odovzdala svoju prvú atestáciu z vybraných metód tvorivej dramatiky na socio-emocionálnu úroveň 4-5 ročných detí v oblasti prosociálneho správania.

Ak som mala v triede akýkoľvek problém, ktorý sa týkal vzťahov medzi deťmi, riešila som to prostredníctvom bábkového divadla. Spomínala som dievčatko s jazvičkou a deti sa cez divadlo pozreli na problém z druhej strany. Bábkové divadlo a akákoľvek iná dramatizácia ma vždy bavili. Takže som lásku k deťom a divadlu prepojila. Cez bábky sa deti vedia krajšie rozprávať. Vyjdú na povrch veci, ktoré by za normálnych okolností nepovedali. Deti, ktoré sú menej aktívne, sú aktívne zapájané konkrétnymi úlohami. Je to cesta, na ktorej sa učíme spolu vychádzať, komunikovať, poznávať a pomenovať svoje emócie. Deti si často vo voľnejšej hre sami príbeh hrajú, pretvárajú, posúvajú ho ďalej a mňa to veľmi baví pozorovať. Posledných 4-5 rokov existuje k tejto téme aj literatúra, ktorú študujem.

Môžeš nám dať kontakt na literatúru, ktorú máš osvedčenú? Mená, názvy publikácii, ktoré ťa ovplyvnili?

Eva Svobodová, Hana Švejdová - Metody dramatické výchovy v mateřské škole, Ján Pochanič, Jenette Gubricová - Tvorivá dramatika v projektoch ISCED 0, Eva Svobodová- Prosociální činnosti v předškolním vzdelávání, Jiřina Prekopová - Teória pevným objatím.

Predstavíš nám jednoduchú hru, ktorou by sme si mohli tento kreatívny proces priblížiť?

Napríklad Psíkovia z malého námestia  (Svobodová, švejdová - Metody dramatické výchovy v mateřské škole, Pejskové z malého náměstí), ale musela som básničku preložiť do slovenčiny. V básničke išlo o to, že na námestí bolo šesť domov a v nich bývalo šesť psíkov. Každý psík bol iný. Deti si do škôlky doniesli vlastných psíkov – plyšové hračky, niektoré deti dokonca doniesli do škôlky dvoch psíkov, aby jedného mohli požičať kamarátovi, ak by si hračku zabudol alebo bol chorý. Spoločne sme si postavili  námestie, ohraničili fontánu z kociek. Cieľom bolo prosociálne správanie a ľudské vlastnosti a emócie. Improvizáciou deti stvárňovali psíkov z námestia a ich vlastnosti. Učili sme sa, čo urobiť, keby sme sa stratili. Hľadali sme stratených psíkov. Prínosom bola spolupráca, vzájomná pomoc. Na záver sme si všetci podali ruky a vysvetli si, že iba na nás záleží, či nám bude v škôlke dobre, tak ako psíkom na ich spoločnom námestí. Po prvom dni sme nechali plyšových psíkov spať v škôlke a ráno sme pokračovali v tejto téme inými aktivitami.

Čo by si chcela na záver odkázať rodičom a všetkým, ktorí s deťmi pracujú?

Dieťa, ktoré je milované, rešpektované a prijímané, nemá problém rešpektovať a milovať iných ľudí. Uvedomme si, že nielen my učíme dieťa, ale aj dieťa učí nás. Aj my sa môžeme stať lepšími ľuďmi. 

Foto: Mgr. Zuzana Kubašáková