Rodičia zisťujú, že tresty stratili svoju moc
Foto: Gabina Weissová
Práve kniha Deti ako výzva od Rudolfa Dreikursa, ktorý nadviazal na učenie Alfréda Adlera ma pred rokmi priviedla na tvoje kurzy Efektívneho rodičovstva. Adlerovské princípy mi boli od začiatku veľmi blízke. Ktoré názory týchto dvoch významných pánov považuješ pre svoju prácu za najkľúčovejšie, prelomové alebo možno odlišné od ostatných?
Hoci Rudolf Dreikurs zomrel v roku 1972, jeho odkaz je stále veľmi aktuálny. Prečo?
Keď porovnáme našich rodičov s dnešnými rodičmi, je náročnejšie vychovávať dieťa v dnešnej dobe?
Myslím, že sa to nedá porovnávať. Každá doba má svoje výzvy a tie sa odrážajú v rozdielnych podmienkach, v ktorých súčasní rodičia svoje deti vychovávajú. Vždy to tak bude. Náročnosť potom tkvie v tom, že súčasní rodičia zažili výchovu, ktorá im teraz v mnohom nefunguje. Konkrétne mám na mysli, že rodičia zisťujú, ako mocenské nástroje vymáhania poslušnosti, rešpektu a úcty k okoliu už nefungujú. Slovom, tresty stratili svoju moc. Rodičia však nepoznajú iný model, a tak namáhavo hľadajú a učia sa nanovo.
Myslím, že naši rodičia výchovu toľko neriešili. Čím to bolo? Boli všeobecne známe metódy, ktorými sa riadila väčšina, ako napríklad facka, trest, domáce väzenie... ?
Myslím, že to je tým, že autoritárske usporiadanie spoločnosti vyžadovalo poslušnosť, a to sa pochopiteľne premietalo aj do výchovy. Hoci boli silové metódy navonok okamžite účinné, vyberali si svoju daň. Mocenské autority dospelých boli v súlade doma i vonku.
Mám dojem, že dnešní rodičia veľa čítajú, navštevujú kurzy a prednášky, materské centrá, sledujú články na sociálnych sieťach. Skrátka zaujímajú sa o správnu výchovu a hľadajú efektívne spôsoby komunikácie s dieťaťom. Prečo je stále veľa tých, ktorí tápu a cítia sa bezradní, aj keď sa veľmi snažia byť tými najlepšími rodičmi?
Ide o to, že demokratická spoločnosť deklaruje partnerstvo v medziľudskej interakcii, vyznáva a snaží sa o slobodu. A to znamená úplne iné postoje, princípy a zručnosti pre nadväzovanie a rozvoj vzťahu. Vzhľadom na to, že dnešní rodičia často nezažívali modely takéhoto správania v rodine a, žiaľ, ani v škole či spoločnosti všeobecne, musia sa to postupne naučiť. Ide o zmenu vnútorných postojov, a to nejaký čas trvá a vyžaduje si vytrvalú prácu na sebe. Na pochopení a prijatí seba samého, naučení sa spôsobov sebaovládania a rešpektu.
Aké problémy najčastejšie trápia rodičov malých detí, ktorí prichádzajú na tvoje kurzy?
Ide najmä o zvládanie intenzívnych emócií a neprijateľného správania v jednotlivých etapách osamostatňovania sa od rodiča. Nechcú trestať, no nevedia, ako účinne získať spoluprácu dieťaťa.
Čo trápi rodičov, ktorí majú doma pubertiaka?
Najviac asi vzájomné nepochopenie a neporozumenie, ktoré sa prejavuje papuľovaním, ignoranciou. Tiež je to strach o zdravie - nevhodné oblečenie či už z pohľadu zdravia alebo vyzývavosti, zanedbávanie školy, poruchy stravovania, pitie alkoholu, fajčenie a iné návykové látky. K nim pribudla aj veľká výzva v podobe digitálneho sveta a inteligentných telefónov.
Nie je v súčasnosti tým najväčším kazisvetom pekných rodinných vzťahov práve elektronika?
Myslím si, že digitálna rovnováha je v rodinách veľkou výzvou, no nielen pre deti. Sú to aj rodičia, ktorí si mnohokrát neuvedomujú dopady nerovnovážneho používania elektroniky. Je potrebné, aby sme pochopili, že náš mozog má tiež svoje potreby a limity, aby pracoval v plnej kapacite. Striedanie online sveta s čerstvým vzduchom, medziľudským kontaktom, pohybom či relaxáciou v prírode alebo umením je nevyhnutnosťou pre zdravie každého človeka.
Na svojej rodičovskej ceste máme množstvo príležitostí sa veľa naučiť. Samozrejme, že robíme aj chyby. Ktoré sú podľa tvojich mnohoročných skúseností zo stretnutí s rodičmi tie najčastejšie alebo najnebezpečnejšie?
Čo teba ako matku najviac zaskočilo pri tvojich deťoch? Čo najzásadnejšie si sa vďaka nim naučila?
Poďme k tvojej novej knižke, ktorá vyšla v novembri minulého roka a ktorá vo veľmi krátkom čase dosiahla na najvyššie priečky v predaji. Čakala si až taký úspech?
O úspechu ako takom som pravdupovediac ani nerozmýšľala. Skôr som mala bázeň pred tým, či ju ľudia príjmu, pochopia, čo som sa ňou snažila povedať. Túžila som po tom, aby si ľudia uvedomili, že oni sami najlepšie vedia, čo potrebujú ich konkrétne vzťahy s konkrétnym dieťaťom.
Rozhodnutie napísať knižku sa asi nerobí zo dňa na deň. Koľko času ubehlo od tvojho rozhodnutia až do momentu, kedy si sadla k písaniu? Ako dlho si knižku písala?
K písaniu ma nabádali rodičia, ktorí u mňa absolvovali kurz alebo poradenstvo. Dlho som odolávala, dva roky zvažovala. Písala som ju najprv veľmi pozvoľne popri všetkej ostatnej práci štyri mesiace a potom s príchodom Covidu-19 zhruba ďalšie štyri veľmi intenzívne.
Knižka má precízne a originálne prevedenie. Osobne sa mi páči grafické spracovanie aj ilustrácie, ktoré spolu štýlovo korešpondujú. Ako prebiehala spolupráca s ilustrátorkou? Mala si už pri písaní jasnú predstavu, aký obrázok by mal sprevádzať text alebo akú emóciu by mal u čitateľa vyvolať?
Štruktúrou knihy som nastavila jasný koncept, ktorým bol príbytok s jeho jednotlivými miestnosťami a ich témou. Napísanú kapitolu som potom odovzdala ilustrátorke, ktorá ju kompletne spracovala aj s niektorými grafickými prvkami. Potom sa ilustrovaný text vrátil ku mne a v podstate môžem povedať, že moje pripomienky neboli výrazné. Veľmi som sa tešila, že ilustrátorka pochopila odkazy aj „ducha“ textu. Bola to veľmi príjemná práca, ktorá nás obe tešila. Po ilustrácii vstúpila do deja grafička, ktorá spolu s ilustrátorkou dala vzhľad a výraz celej knihe, ktorý ma tiež nadchol.
Knižka je písaná tak, aby sa k nej mohol čitateľ opakovane vracať. Je prehľadná a dôležité myšlienky sú farebne zvýraznené. Akú máš na knižku spätnú väzbu najmä od rodičov?
Skutočne vynikajúcu. Popisujú presne môj zámer. Knižka sa stala príťažlivá nielen obsahom, ale aj svojim vzhľadom, a to referujú nielen rodičia, ale aj deti. Niekoľké boli dokonca presvedčené, že knižka je určená im. Oceňujú zrozumiteľnosť napriek tomu, že ide o vážne témy a myšlienky, ktoré ich nútia rozmýšľať. Niektorí ju zhltli tak, že mali problém sa od nej odtrhnúť. Píšu tiež, že aj po dočítaní im knižka ostáva poruke. Ešte len začínajú skúšať, realizovať a keď budú potrebovať, budú si môcť v nej kedykoľvek zalistovať, opakovane sa vracať k niektorým myšlienkam či premýšľať a hľadať vlastný spôsob riešenia rôznych situácií, napríklad ako sa upokojiť.
Svoju knižku si nazvala Láskavý sprievodca rešpektujúcim prístupom. Čo podľa teba viac chýba rodičom? Láskavosť alebo rešpekt?
Myslím si, že význam slova rešpekt je v našej spoločnosti celkovo nepochopený. Ľudia si ho vysvetľujú viac ako strach pred autoritou, a to skutočne nie je jeho podstatou.
Čo potrebuje rodič vedieť o sebe a o dieťati, aby ho mohol sprevádzať s ľahkosťou?
Sprevádzať dieťa s ľahkosťou určite znamená nájsť v sebe vlastnú ľahkosť bytia. Teda vedieť, kde je prameň mojej sily, moje zdroje rovnováhy a radosti zo života a aby som z nich nezabúdala denne čerpať. Potom bude rodič pre dieťa lákavým, nasledovania hodným príkladom. Potom aj spojenie medzi nimi bude navždy živé a obohacujúce.
Keby si každý rodič mohol vybrať jednu vlastnosť, schopnosť alebo zručnosť, ktorú ocení pri výchove svojich detí, ktorú by si mu poradila?
Schopnosť bezpodmienečne prijímať seba i svoje dieťa. Pomocou nej dokážeme tvoriť harmonický vzťah, byť v súlade so svojimi hodnotami a znižovať mieru každodenného stresu.
