Edual
Inšpirácie pre výchovu detí
Knihy


Rodičia zisťujú, že tresty stratili svoju moc

15. február 2021 - Rozhovory - Alena Vytřísalová

Martina Vagačová

Foto: Gabina Weissová

Martina Vagačová vyštudovala Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského. Počas svojej profesionálnej praxe riadila vzdelávacie programy (Academia Istropolitana). Viac ako desať rokov sa venuje rodičom, vychovávateľom a pedagógom. Je lektorkou kurzov Efektívneho rodičovstva, rodičovských klubov, seminárov a prednášok o vybraných výchovných problémoch. Ponúka aj individuálne konzultácie.
Vychádza z adlerovských princípov individuálnej psychológie. Na svojich stretnutiach s rodičmi vyzdvihuje dôležitosť spojenia rodiča s dieťaťom. Pripomína, že každé dieťa potrebuje niekam patriť, cítiť sa schopné, dôležité a odvážne. K tomu však potrebuje silného a vyrovnaného rodiča.
Rodičovstvo vníma ako cestu. Tá so sebou prináša pocity veľkej radosti a naplnenia, ale aj frustrácie a vyčerpania.
Je mamou dvoch dospelých detí. Dcéry Terezky (20) a syna Jakuba (23).
Martina Vagačová je autorkou knihy Ako prežiť rodičovstvo, ktorá vyšla koncom roka 2020.
 

Práve kniha Deti ako výzva od Rudolfa Dreikursa, ktorý nadviazal na učenie Alfréda Adlera ma pred rokmi priviedla na tvoje kurzy Efektívneho rodičovstva. Adlerovské princípy mi boli od začiatku veľmi blízke. Ktoré názory týchto dvoch významných pánov považuješ pre svoju prácu za najkľúčovejšie, prelomové alebo možno odlišné od ostatných?

Prvým je chápanie dieťaťa ako ľudsky rovnocennej bytosti s rodičom. Preto si zasluhuje rovnaké zaobchádzanie ako akýkoľvek dospelý človek. To znamená, že rodič vníma jeho potreby ako rovnocenné tým svojim. A to nielen biologické, ale aj duševné. Teda prejavuje dieťaťu lásku, dôveruje jeho geneticky zakódovanej výbave, ktorá ho vedie, aby napĺňalo svoje potreby spôsobom jemu jedinečným. Ak teda robí niečo inak, než si rodič predstavuje, nerobí mu to naschvál, len túži rozvíjať svoje danosti.
Druhý postulát, ktorý je odlišný od iných prístupov, tvrdí, že správanie každého človeka je cielené. Všetci sa od narodenia snažíme patriť do spoločenstva, v ktorom žijeme. Na začiatku je to teda rodina, do ktorej sa narodíme. Tu získavame prijatie, bezpečie a istotu, vedomie o našich schopnostiach, ktoré ihneď ponúkame ostatným, čím sa stávame užitočnými pre druhých. Získavame tak pocit vlastnej dôležitosti pre danú komunitu (rodinu). Toto spolu vytvára náš pocit, že do tejto rodiny (spoločenstva) patríme. Znamená to, že naše správanie je podmienené pocitom spolupatričnosti, a preto žiaden človek, teda ani dieťa, vo svojej prirodzenosti nejde proti druhej osobe (rodičovi), ale snaží sa spolupracovať. Nevhodné správanie je spôsobené iba nedostatkom schopnosti uspieť konštruktívnym spôsobom.

Hoci Rudolf Dreikurs zomrel v roku 1972, jeho odkaz je stále veľmi aktuálny. Prečo?

Pretože partnerský prístup k dieťaťu rozvíja kompetenciu a samostatnosť dieťaťa jemu vlastným spôsobom, teda na základe jeho jedinečnosti. Tak sa učí rozmýšľať, presadiť sa s ohľadom na potreby svojho okolia, je schopné prebrať zodpovednosť za svoje chyby a učí sa z nich, ako ďalej konštruktívne pokračovať. Kľúčová je pritom zručnosť povzbudzovania, ktorá dôveruje a zdôrazňuje dieťaťu jeho  jedinečnú výbavu, s ktorou je schopné zvládnuť každú situáciu. Tým rozvíja u dieťaťa sebadôveru a následne aj chuť či motiváciu rásť a ďalej sa rozvíjať.
Práve preto je tento prístup k dieťaťu nadčasový. Rozvíja všetky atribúty potrebné pre úspešného a spokojného človeka  dnešnej doby. A ktorý rodič by netúžil previesť dieťa do dospelosti s takýmto výsledkom? 

Keď porovnáme našich rodičov s dnešnými rodičmi, je náročnejšie vychovávať dieťa v dnešnej dobe?

Myslím, že sa to nedá porovnávať. Každá doba má svoje výzvy a tie sa odrážajú v rozdielnych podmienkach, v ktorých súčasní rodičia svoje deti vychovávajú. Vždy to tak bude. Náročnosť potom tkvie v tom, že súčasní rodičia zažili výchovu, ktorá im teraz v mnohom nefunguje. Konkrétne mám na mysli, že rodičia zisťujú, ako mocenské nástroje vymáhania poslušnosti, rešpektu a úcty k okoliu už nefungujú. Slovom, tresty stratili svoju moc. Rodičia však nepoznajú iný model, a tak namáhavo hľadajú a učia sa nanovo.

Myslím, že naši rodičia výchovu toľko neriešili. Čím to bolo? Boli všeobecne známe metódy, ktorými sa riadila väčšina, ako napríklad facka, trest, domáce väzenie... ?

Myslím, že to je tým, že autoritárske usporiadanie spoločnosti vyžadovalo poslušnosť, a to sa pochopiteľne premietalo aj do výchovy. Hoci boli silové metódy navonok okamžite účinné, vyberali si svoju daň. Mocenské autority dospelých boli v súlade doma i vonku.

Mám dojem, že dnešní rodičia veľa čítajú, navštevujú kurzy a prednášky, materské centrá, sledujú články na sociálnych sieťach. Skrátka zaujímajú sa o správnu výchovu a hľadajú efektívne spôsoby komunikácie s dieťaťom. Prečo je stále veľa tých, ktorí tápu a cítia sa bezradní, aj keď sa veľmi snažia byť tými najlepšími rodičmi?

Ide o to, že demokratická spoločnosť deklaruje partnerstvo v medziľudskej interakcii, vyznáva a snaží sa o slobodu. A to znamená úplne iné postoje, princípy a zručnosti pre nadväzovanie a rozvoj vzťahu. Vzhľadom na to, že dnešní rodičia často nezažívali modely takéhoto správania v rodine a, žiaľ, ani v škole či spoločnosti všeobecne, musia sa to postupne naučiť. Ide o zmenu vnútorných postojov, a to nejaký čas trvá a vyžaduje si vytrvalú prácu na sebe. Na pochopení a prijatí seba samého, naučení sa spôsobov sebaovládania a rešpektu.

Aké problémy najčastejšie trápia rodičov malých detí, ktorí prichádzajú na tvoje kurzy?

Ide najmä o zvládanie intenzívnych emócií a neprijateľného správania v jednotlivých etapách osamostatňovania sa od rodiča. Nechcú trestať, no nevedia, ako účinne získať spoluprácu dieťaťa.

Čo trápi rodičov, ktorí majú doma pubertiaka?

Najviac asi vzájomné nepochopenie a neporozumenie, ktoré sa prejavuje papuľovaním, ignoranciou. Tiež je to strach o zdravie - nevhodné oblečenie či už z pohľadu zdravia alebo vyzývavosti, zanedbávanie školy, poruchy stravovania, pitie alkoholu, fajčenie a iné návykové látky. K nim pribudla aj veľká výzva v podobe digitálneho sveta a inteligentných telefónov.

Nie je v súčasnosti tým najväčším kazisvetom pekných rodinných vzťahov práve elektronika?

Myslím si, že digitálna rovnováha je v rodinách veľkou výzvou, no nielen pre deti. Sú to aj rodičia, ktorí si mnohokrát neuvedomujú dopady nerovnovážneho používania elektroniky. Je potrebné, aby sme pochopili, že náš mozog má tiež svoje potreby a limity, aby pracoval v plnej kapacite. Striedanie online sveta s čerstvým vzduchom, medziľudským kontaktom, pohybom či relaxáciou v prírode alebo umením je nevyhnutnosťou pre zdravie každého človeka.

Na svojej rodičovskej ceste máme množstvo príležitostí sa veľa naučiť. Samozrejme, že robíme aj chyby. Ktoré sú podľa tvojich mnohoročných skúseností zo stretnutí s rodičmi tie najčastejšie alebo najnebezpečnejšie?

Nedôverujeme alebo aspoň podceňujeme fakt, že deti majú svoju výbavu zakódovanú, a preto si aj najlepšie rozumejú. To znamená, že dieťa najlepšie pozná správny čas a tempo, akým sa do niečoho púšťa. Preto ich treba brať do úvahy, rozumieť ich prežívaniu a potrebám, keď niečo riešia. Našou úlohou nie je riešiť za ne, ale podporiť ich v samostatnom konaní, samozrejme, bezpečným spôsobom.
Dieťa sa nesmie stať objektom našich presvedčení o tom, čo je pre neho najlepšie. Tam vieme dieťaťu ublížiť asi najviac. Len tak pre kontrolu si skúste spomenúť, koľkokrát sa vám stalo, že ste nútili dieťa do niečoho len preto, aby si druhí niečo nepomysleli?

Čo teba ako matku najviac zaskočilo pri tvojich deťoch? Čo najzásadnejšie si sa vďaka nim naučila?

Najviac asi to, že hoci som bola skutočne pokojnou osobou, pri deťoch som objavila aj nejaké tie spodné prúdy.
Zistila som, že práve rešpekt je niečo, čo potrebujem mať v prvom rade k sebe. Naučila som sa viac si veriť.

Poďme k tvojej novej knižke, ktorá vyšla v novembri minulého roka a ktorá vo veľmi krátkom čase dosiahla na najvyššie priečky v predaji. Čakala si až taký úspech?

O úspechu ako takom som pravdupovediac ani nerozmýšľala. Skôr som mala bázeň pred tým, či ju ľudia príjmu, pochopia, čo som sa ňou snažila povedať. Túžila som po tom, aby si ľudia uvedomili, že oni sami najlepšie vedia, čo potrebujú ich konkrétne vzťahy s konkrétnym dieťaťom.

Rozhodnutie napísať knižku sa asi nerobí zo dňa na deň. Koľko času ubehlo od tvojho rozhodnutia až do momentu, kedy si sadla k písaniu? Ako dlho si knižku písala?

K písaniu ma nabádali rodičia, ktorí u mňa absolvovali kurz alebo poradenstvo. Dlho som odolávala, dva roky zvažovala. Písala som ju najprv veľmi pozvoľne popri všetkej ostatnej práci štyri mesiace a potom s príchodom Covidu-19 zhruba ďalšie štyri veľmi intenzívne.

Knižka má precízne a originálne prevedenie. Osobne sa mi páči grafické spracovanie aj ilustrácie, ktoré spolu štýlovo korešpondujú. Ako prebiehala spolupráca s ilustrátorkou? Mala si už pri písaní jasnú predstavu, aký obrázok by mal sprevádzať text alebo akú emóciu by mal u čitateľa vyvolať?

Štruktúrou knihy som nastavila jasný koncept, ktorým bol príbytok s jeho jednotlivými miestnosťami a ich témou. Napísanú kapitolu som potom odovzdala ilustrátorke, ktorá ju kompletne spracovala aj s niektorými grafickými prvkami. Potom sa ilustrovaný text vrátil ku mne a v podstate môžem povedať, že moje pripomienky neboli výrazné. Veľmi som sa tešila, že ilustrátorka pochopila odkazy aj „ducha“ textu. Bola to veľmi príjemná práca, ktorá nás obe tešila. Po ilustrácii vstúpila do deja grafička, ktorá spolu s ilustrátorkou dala vzhľad a výraz celej knihe, ktorý ma tiež nadchol.

Knižka je písaná tak, aby sa k nej mohol čitateľ opakovane vracať. Je prehľadná a dôležité myšlienky sú farebne zvýraznené. Akú máš na knižku spätnú väzbu najmä od rodičov?

Skutočne vynikajúcu. Popisujú presne môj zámer. Knižka sa stala príťažlivá nielen obsahom, ale aj svojim vzhľadom, a to referujú nielen rodičia, ale aj deti. Niekoľké boli dokonca presvedčené, že knižka je určená im. Oceňujú zrozumiteľnosť napriek tomu, že ide o vážne témy a myšlienky, ktoré ich nútia rozmýšľať. Niektorí ju zhltli tak, že mali problém sa od nej odtrhnúť. Píšu tiež, že aj po dočítaní im knižka ostáva poruke. Ešte len začínajú skúšať, realizovať a keď budú potrebovať, budú si môcť v nej kedykoľvek zalistovať, opakovane sa vracať k niektorým myšlienkam či premýšľať a hľadať vlastný spôsob riešenia rôznych situácií, napríklad ako sa upokojiť.

Svoju knižku si nazvala Láskavý sprievodca rešpektujúcim prístupom. Čo podľa teba viac chýba rodičom? Láskavosť alebo rešpekt?

Myslím si, že význam slova rešpekt je v našej spoločnosti celkovo nepochopený. Ľudia si ho vysvetľujú viac ako strach pred autoritou, a to skutočne nie je jeho podstatou.

Čo potrebuje rodič vedieť o sebe a o dieťati, aby ho mohol sprevádzať s ľahkosťou?

Sprevádzať dieťa s ľahkosťou určite znamená nájsť v sebe vlastnú ľahkosť bytia. Teda vedieť, kde je prameň mojej sily, moje zdroje rovnováhy a radosti zo života a aby som z nich nezabúdala denne čerpať. Potom bude rodič pre dieťa lákavým, nasledovania hodným príkladom. Potom aj spojenie medzi nimi bude navždy živé a obohacujúce.

Keby si každý rodič mohol vybrať jednu vlastnosť, schopnosť alebo zručnosť, ktorú ocení pri výchove svojich detí, ktorú by si mu poradila?

Schopnosť bezpodmienečne prijímať seba i svoje dieťa. Pomocou nej dokážeme tvoriť harmonický vzťah, byť v súlade so svojimi hodnotami a znižovať mieru každodenného stresu.

Ako prežiť rodičovstvo

https://www.edual.sk/ako-prezit-rodicovstvo-151