Urobíš so mnou rozhovor, aj keď mám len 11 rokov?
Photo by Rachael Crowe on Unsplash
... spýtal sa ma syn mojich priateľov, ktorý bol u nás s rodičmi na návšteve.
Aké typy dnešných detí vidíš okolo seba?
Určite rozmaznané. Príliš ružové dievčatá. Ufňukané, ktorým nič nie je dosť dobré. „Moja stolička nie je dosť vysoká!“ „Moje okuliare nie sú dosť vyčistené,“ napodobnil rozmaznané dievčatá Alan. Potom nevychované. To sú deti, ktoré na všetko reagujú. Úplne na všetko. Skáču učiteľke do reči, prdnú, nepovedia pardon a hrozne to v triede smrdí. Ja prdiace decká volám toxické decká. A ešte gambleri! Tí stále gamblia s mobilom, na playku, na pc, x-boxe, proste používajú herné konzoly. Ďalej sú to blázniví športovci posadnutí športom, ktorý robia, a nakoniec sú tu normálne detská.
Ty si v ktorej kategórii?
Normálne decko.
Aj som si myslela. Chápu rodičia dnešné deti?
Nechápu a nie je im vyhovené. Deti nemajú, čo chcú.
Tak mi prezraď, čo dnešné deti chcú?
Tráviť celý deň za počítačom, spať, sedieť na gauči a napchávať sa lupienkami a zapíjať ich kolou. Počúvať hudbu na plné pecky. A mať pri sebe aspoň jedného kamoša.
Pripomína mi to kategóriu gamblerov, ktorú si v úvode spomínal. Akoby sa také deti cítili o tri dni?
Tučné, unavené, štípali by ich oči, mali by stŕpnuté nohy, prsty. Možno by boli pokakané, čo by sa im nechcelo ísť ani na WCko, zmorené do morku (pozn. špiku) kostí, zuby by nemali vyčistené, hotoví bezdomovci. Ešte ohlúpnuté! Nadupané adrenalínom! To už som raz sám cítil, že keď som dohral, chcelo sa mi skákať po stenách. A smädné! Kola skutočný smäd neuhasí.
Boli by šťastné?
Nie. Teda možno by si mysleli, že sú šťastné, ale neboli by.
Ako by sa podľa teba naozaj cítili?
Zle a choro.
A ty by si si prial, aby ti rodičia toto dopriali zažiť? Nechať ťa samého na tri dni doma s kamošom s technológiami, čipsami a kolou?
Nie.
Ale v úvode si mi povedal, že po tomto deti túžia. Prečo?
Áno. Chcú slobodu a robiť si, čo chcú.
Myslíš si, že sú pripravené na následky, ktoré si vymenoval? Boľavé oči, stŕpnuté prsty...?
Jasné že nie sú, ale aj tak to chcú zažiť a poučiť sa z toho.
Kedy sú podľa teba deti naozaj šťastné?
Keď sa zahráš, ale iba chvíľku. Vtedy je to v pohode. Hodina je najlepší čas na hru. Pol hodina je málo a dve hodiny sú veľa. Aj 45 minút je v pohode na hru.
A potom čo?
Potom treba ísť von. Ja by som išiel von na bicykel.
Aká je najväčšia krivda, ktorú si videl?
Raz, keď sa traja kamaráti cez prestávku naháňali, vrazili do tabule a spadol z nej ťažký kus kovu. Bolo to akési závažie, ktoré zaisťuje tabulu, keď je nadvihnutá, aby nepadala dole. To, čo spadlo z tabule, malo asi sto kilo. Padlo to len desať centimetrov od kamarátovej nohy. Do triedy vletela vychovávateľka a ja som dostal poznámku tiež, hoci som pri tabuli len stál. Nenaháňal som sa. Celá trieda sme ešte museli odpisovať celú stranu z čítanky.
Pamätáš si, kedy si cítil krivdu vo vzťahu k rodičom?
Vymazali mi hry z telefónu bez môjho vedomia. Za to, že som doniesol po sebe dve poznámky. Odvtedy som sa v tej hre už nikdy tak ďaleko nedostal a ani som ju nemal chuť hrať.
Aký trest by mal byť primeraný namiesto vymazania hier?
Mali mi dať niečo napísať, alebo ma udrieť vankúšom. (smiech)
Udierajú ťa rodičia vankúšom?
Nie, ale bolo by to lepšie ako dostať facku.
Dávajú ti rodičia facku? Ak nechceš, nemusíš odpovedať.
Nie, nedávajú. Teda už dlho nie. Ale asi trikrát hej.
Pamätáš si, za čo to bolo, ak sa smiem opýtať? Opäť, ak nechceš, nemusíš odpovedať.
V pohode. Keď som papuľoval, hoci doteraz poriadne nerozumiem, čo to slovo znamená. A potom, keď som zaútočil na brata a to tretie si už nepamätám. Asi znovu papuľovanie.
Tak skús, ako by si iným slovom vysvetlil papuľovanie?
Odvrávanie.
Áno, a vieš vysvetliť odvrávanie?
Nie. Vlastnej hej. Je to, keď niekomu povieš: „Neudieraj Filipa!“ a ja poviem: „Neudieram.“ Je to odvrávanie?
Podľa toho či udieraš, alebo nie. Udieraš?
Áno.
Tak je to zapieranie, ale niekto to môže chápať aj ako odvrávanie. Odvrávaním dospelí nazývajú neželané detské odpovede, ktorými deti prerušujú dospelých. Dospelí chcú, aby ich deti počúvali a neskôr slušne vyjadrovali svoje názory.
Čo neznášaš na dospelákoch?
Keď nie sú féroví. Videl som často, že učiteľ dal nevinnému žiakovi omylom poznámku. Mne sa to stalo veľakrát.
A rodičia? Sú féroví?
Hej, moji hej. Teda, veľmi, veľmi, veľmi, veľmi málokedy nie.
Cítiš sa niekedy sám?
Dakedy. Ale viem si nájsť robotu.
Kedy cítiš najväčšiu radosť?
Neviem. Možno keď dostanem nejaký darček.
Rozprávate sa s kamošmi o korone? Aký máš názor na to, čo sa deje?
Dakedy sa rozprávame. A všetko je to divné. Neviem k tomu viac povedať. Už nech to skončí.
Veríš na zázraky?
Áno.
Na aké?
Keď si niečo veľmi želám, tak sa mi to splní.
Už sa niečo splnilo?
Áno, ale nie hneď. Niekedy som musel aj dlhšie čakať. Splnilo sa mi pozerať film s ockom, mať kamoša na prespávačku. Raz som si veľmi želal ukázať kamošovi, kde býva moja starká a splnilo sa mi to. Kamoš tam so mnou mohol prespať a boli sme u mojej starkej dva dni a to bolo super.
Čo by si chcel odkázať všetkým dospelým a rodičom, ktorí si prečítajú tvoje slová?
Možno aby nás deti brali viac vážne a dopriali nám robiť veci, ktoré chceme my a nie oni.
Mená v rozhovore sú vymyslené, aby bola zachovaná anonymita dieťaťa a jeho kamarátov. Za odpovede, odvahu a odhodlanie ďakujem odvážnemu 11 ročnému šiestakovi, ktorý mi ukázal, že dnešné deti majú obdivuhodný pozorovací talent a chvalabohu, aj vlastný názor.