Vo všetkom tom krásnom a dôležitom je aj kúsok toho, čo nás nebaví...
Foto: Zuzana Kubašáková
(Prvý rozhovor si môžete prečítať tu.)
Keď sa spätne pozrieš do svojho detstva, myslíš si, že tvoje zanietenie a silná vôľa ísť si za svojím cieľom sú aj zásluhou tvojich rodičov?
Keď o tom teraz uvažujem, rodičia ma nijako zvlášť nevychovávali v tom zmysle, že by mi hovorili, čo mám robiť. Dávali mi priestor, za čo som im vďačný. Keď som povedal rodičom, že chcem hrať tenis, našli trénera, kúpili mi raketu, podporili ma. No a keď som ako 14-ročný chcel ísť do Čiech na športové gymnázium do tenisovej triedy, nebránili mi. Vychádzali mi v ústrety a pomohli mi v tom, čo ma bavilo. V trinástich som chodil sám na tréningy z Pliešoviec na Sliač, čo bolo na presun dosť komplikované. Odviezol som sa z Pliešoviec autobusom do Zvolena, tam som čakal hodinu na autobus na Sliač. Vyšliapal som cestu do kopca smerom na kúpele, kde boli kurty, odtrénoval som hodinku a pol a potom som sa tou istou cestou vracal sám domov. Nežiadal som od rodičov, aby ma vozili, a ani oni to nevnímali tak, že by to mali robiť. Možno mi boli nepriamo vzormi v tom, že som ich videl robiť niečo navyše vo voľnom čase. Otec hrával v kapele na bubny a cez víkendy chodieval s kapelou. Mamina zase vymýšľala inovácie pre firmu, v ktorej pracovala.
Dočítala som sa, že si sa ako chlapec nedostal do tenisového klubu vo Zvolene pre nedostatok talentu, a preto si odišiel trénovať na Sliač. Čo to vtedy urobilo s tvojou motiváciou?
Začínal som s tenisom neskoro, mal som 12 rokov, takže v čase, keď som prišiel na skúšku do Zvolena, som nemal dostatočnú výkonnosť. Tréner za tú hodinu nemohol reálne zistiť, ako sa dokážem za nasledujúci rok zlepšiť, a tak ma neprijal. Každopádne ma tenis fascinoval, chcel som ho hrať, zlepšovať sa a to bolo pre mňa podstatné. Po neúspechu vo Zvolene som sa nevzdal, ale išiel som trénovať na Sliač.
O rok neskôr si porazil ich najlepšieho hráča. Aké to boli pocity?
Povzbudilo ma to a vo svojej detskej naivite som bol dokonca presvedčený, že určite raz budem svetová jednotka. Bral som to tak, že je to prirodzené. Tenis som hrával súťažne do osemnástich, potom som mal problémy s chrbtom, tak som musel skončiť. O rok a pol na to, som začal robiť trénera.
Čím ťa tenis tak nadchol, že si sa rozhodol pri ňom ostať ako tréner?
Vo všeobecnosti si všímam, že základ úspechu je, že sa človek dokáže pre niečo nadchnúť. Mňa tenis chytil a ostal som pri ňom. S trénovaním, to bolo nenásilné. Skončil som gymnázium a počas letných prázdnin som len tak začal robiť sparing partnera jednému hráčovi. Povedal mi, že odo mňa prvýkrát počul rady, ktoré mu dovtedy nikto nepovedal. Tie rady mu pomáhali, fungovalo nám to a tento hráč chcel so mnou trénovať aj naďalej. O dva týždne som už mal šesť hráčov a zistil som, že som sa v trénovaní našiel. Odišiel som do Banskej Bystrice, kde bol tenis na nižšej súťažnej úrovni a začal som tam budovať akadémiu.
Veľká skupina dnešných detí ale nedosahuje až také výrazné zlepšenie, ako sa podarilo tebe za prvý rok, keď si s tenisom začínal. Akonáhle príde rutina či opakovanie a dieťa nedosahuje vysnívané výsledky, jeho zanietenie pominie a chce so športom skončiť. Čo má vtedy urobiť rodič?
Hneď na začiatku, keď dieťa začína s novým športom či aktivitou, je dobré dohodnúť sa s ním na záväzku. Záväzok rovná sa časový úsek. Je to vzorec chápania a správania sa do života. Napríklad, rodič kúpi husle, nájde učiteľa a dohodnú sa, že dieťa bude rok chodiť na husle. Počas tohto obdobia sa pravidelne rozprávajú o tom, čo sa mu páči, čo sa mu nepáči, a ako sa dá to nepríjemné prekonať. Ani nám, rodičom, sa nie vždy všetko chce. Ale nedá sa v živote fungovať len podľa toho, čo sa nám práve chce. Môžeme povedať deťom jednoduchý príklad: „Možno sa ani mne nie vždy chce pripraviť večeru, no urobím ju, lebo je to pre teba dôležité a nechcem, aby si bol hladný.“
Ako by si charakterizoval dnešné deti? Vedel by si pomenovať špecifikum, ktoré dnešné deti spája?
Šport je teda výborná príprava na život. Keď príde obdobie nepohodlia, učí dieťa, aby sa nevzdalo a pokračovalo ďalej.
Áno, presne tak. Na každej aktivite je kúsoček niečoho, čo sa nám nemusí páčiť. Vo všetkom tom krásnom a dôležitom je aj kúsok toho, čo nás nebaví. Ak ma nebaví rozcvička, tak nezahodím celý tréning. Väčšina každodenných víťazstiev je otázkou úsilia a uvedomenia.
Prešlo ti rukami veľa detí a na každé dieťa funguje niečo iné. Čo si sa počas svojej viac ako 20-ročnej práce s deťmi naučil?
Tých vecí je veľmi veľa. Deti sú vďaka športu pokojnejšie, lepšie sa im doma učí, šport ich vedie k pravidelnosti a zodpovednosti. Pomáha im organizovať si svoj program, zvládať prekážky a nastavuje ich na pravidelnosť. Dieťa sa učí rozmýšľať, ako zvládnuť zápas. Je to realita. Určite iná ako keď po týždni hry na počítači dieťa porazí Federera. V reálnom živote to funguje tak, že niektorú zručnosť sa dieťa naučí za päť tréningov, no na inú potrebuje päťdesiat tréningov. V istom momente však zistí, že dokáže to, čo pred polrokom ešte nezvládalo. Tréningy poskytujú výborné vzorce chápania a správania sa do života. Sebavedomie dieťaťa rastie a, ako bonus, učí sa komunikovať s dospelými a s hráčmi.
Môžeš uviesť pamätný moment, kedy ti hráč doslova rozkvitol pred očami?
Viacero hráčov máme takých, že ich vývoj je veľmi zaujímavé sledovať. Mali sme dievča, ktoré, keď prišlo na prvý tréning, rodič musel byť prítomný a sedieť za plotom. Malo až slzy v očiach, ak by sa maminka vzdialila. Hráčka nepotrebovala servis od mamy, potrebovala len jej prítomnosť. Postupne sa z tohto dievčaťa stala hráčka, ktorá príde na veľký štadión, dokáže to rozbaliť a odohrať veľký zápas. Keby ju však niekto hneď na začiatku zaškatuľkoval, asi nikdy by sa na ten veľký štadión nedostala. Pamätám si chlapca, ktorý mi doslova pripadal, že žije vo svojom svete, no na kurte sa vedel nájsť, výborne prejaviť a podával perfektné výkony. Tenis mu pomohol nájsť samého seba a budovať si sebavedomie aj mimo kurtov. Preto vždy tvrdím, že nie je dobré niekoho posudzovať hneď na začiatku.
Na to treba vnímavých a motivujúcich trénerov. Aké máš kritéria pri ich výbere?
Za tie roky som spoznal rôzne typy trénerov. Na základe dlhoročných skúseností pri tvorbe trénerského tímu prioritne nehľadám ani bývalého výborného tenistu, ani trénera, ktorý vystriedal viaceré kluby. Nieže by boli zlí, ale majú už určité návyky, spôsob trénovania, zažitú filozofiu. Hľadáme menej zaťažených, ale o to viac talentovaných ľudí, ktorí majú ľudské predpoklady, záujem, motiváciu a im pomáhame rásť. Vyškolíme si ich podľa nášho systému výučby, prístupu a filozofie. Zväčša sú to mladí ľudia, často absolventi všeobecného trénerstva alebo učiteľstva telesnej výchovy, z ktorých si potom vychováme vynikajúcich trénerov. Ukážeme im systém, filozofiu, našu osobitú metodiku, súbor cvičení a ich postupnosť. Mladých trénerov vedieme tak, aby rástli spolu so svojimi zverencami. Samozrejme, snažíme sa využiť silné stránky každého z nich a pomôcť mu ich rozvíjať.
Na záver by som sa rada opýtala, aký ľudský a profesionálny cieľ si dávaš na tento rok?
