Vyhorenie na materskej bolo pre mňa ponukou na zmenu

22. február 2024 - Rozhovory - Alena Vytřísalová

Lenka Siklienková vyštudovala odbor Medzinárodné podnikanie a 11 rokov pracovala na pozícii investičnej manažérky v oblasti zdravotníctva a bankovníctva. Počas pracovných pohovorov s kandidátmi na manažérske pozície v sebe objavila túžbu pracovať s ľuďmi. Fascinovala ju jedinečnosť každého človeka a citlivo poodhaľovala potenciál každého z nich. Okrem vzdelávania v oblasti manažérskych zručností a leadershipu absolvovala množstvo výcvikov v oblasti psychológie, koučingu, terapie a mindfullness. V súčasnosti sa venuje celostnému koučingu.

Vyhorenie počas materskej dovolenky ju nasmerovalo na novú životnú cestu. Pomáha svojim klientom vidieť a pomenovávať svoje potreby a túžby, ako aj objaviť vnútorných sabotérov, ktorí im často bránia v ich naplnení. Otvorene hovorí o neplodnosti, vyhorení, prvých príznakoch a možných predpokladoch, ktoré môžu viesť k tomuto stavu. Pracuje s jednotlivcami, aj v skupinách. Vedie ženské kruhy, podporné skupiny pre rodičov, lektoruje workshopy a kurzy v školách i firmách.

Je mamou troch detí, 6-ročnej dcérky a 4-ročných dvojičiek. Svoje deti považuje za najcennejší dar svojej osobnej transformácie. Stále nachádza svoje slabé miesta a zranenia z detstva, no zmenou niektorých vlastných presvedčení sa rozhodla žiť svoj život naplno a stať sa tak inspiráciou pre svoje deti.

Súčasťou tvojej cesty bolo obdobie, kedy sa vám s manželom nedarilo počať dieťatko. Čo si v tom čase prežívala?

Bolo to jedno z prvých náročnejších období v mojom živote, ak vynechám rozpad 11-ročného vzťahu. Vtedy som sa prvý raz začala viac pozerať do svojho vnútra, na svoje emócie. O polroka neskôr ma manžel požiadal o ruku. Pretože sme obaja túžili po rodine, pomerne rýchlo sme začali riešiť tému neplodnosti. V mojom živote sa v tom čase objavili pocity bezmocnosti a frustrácie. Uvedomovala som si, aké sú očakávania spoločnosti aj moje vlastné. Cítila som veľký tlak. Každý z rodiny sa ma pýtal, ako sme na tom, kedy už...

Mala si strach, či sa ti podarí otehotnieť?

V tejto etape som našla niekoľko strachov. Strach, že neotehotniem, nebol tým hlavným. Najväčší strach vychádzal z môjho presvedčenia, že ostanem sama, ak manželovi nedám dieťa. Celkovo ma trápilo zlyhanie, ktoré som cítila vo vzťahu k manželovi, k rodine aj k sebe samej.

Bolo niečo, čo si sa počas tohto náročného obdobia naučila?

Všetko, čo sa v živote deje pod tlakom, nefunguje. Príkladom bola aj naša neplodnosť. Fyziologické prekážky k otehotneniu sa nenašli. No prostredie, v ktorom som žila, a vtedajší životný štýl držali moje telo v tenzii. Nebolo pripravené na počatie. Vysoký pracovný výkon, zodpovednosť, prostredie, v ktorom som sa necítila dobre. Potrebovala som urobiť zmenu. V procese sme vyskúšali klasickú i alternatívnu medicínu. Zažili sme prvý kontakt s terapiou. Po dvoch rokoch sme mali dojem, že sme urobili všetko, čo sa dalo. Vtedy sme si s manželom povedali, že si dáme prestávku. Onedlho nato som otehotnela.

Dva roky po narodení dcérky prišli dvojičky. Ako si zvládala tri malé deti?

Pre mňa bolo náročné samotné tehotenstvo. Od skorého štádia som na sebe vnímala nedostatok energie. Mala som vnútorné obavy, ako zvládnem tehotenstvo a pôrod s dvojičkami, ako sa pri tom budem vedieť venovať staršej dcérke. Po prvých mesiacoch, kedy som musela veľa oddychovať, prišlo kľudnejšie obdobie. No od 24. týždňa som musela výlučne ležať. Nasledovali dva náročné mesiace. Mala som výčitky, že neviem byť pre dcéru plnohodnotnou matkou. Opäť som cítila zlyhanie.

Po pôrode to bola nálož. Prvé tri mesiace boli obzvlášť náročné, keďže sa deti narodili predčasne. Dojčenie bolo problematické. Prakticky som sa vôbec nevyspala. Veľká spánková deprivácia urobila svoje. Keď mali dvojičky štyri mesiace, prišiel covid. S ním tvrdý lockdown. Zrazu som mala doma škôlkarku a dve dojčatá. Manžel pracoval a starých rodičov sme nechceli ohroziť, preto k nám v tom čase nechodili.

To bol začiatok tvojho vyhorenia?

Vtedy som už išla na plné obrátky. Zrazu sa z tlaku stal pretlak. V tom čase som bola ešte stále limitovaná vnútorným presvedčením, že to všetko musím zvládnuť sama. Nevedela som požiadať o pomoc. Nebolo to dané iba náročnými vonkajšími podmienkami súvisiacimi s covidom, ale aj moja snaha o perfekcionizmus a túžba naplniť potreby všetkých troch detí prispeli k tomu, že som si toho na seba nabrala priveľa. K vyhoreniu nedôjde okamžite. Je to proces a ja som na sebe vnímala, ako mi postupne ubúdajú sily. Ako sa mi ukrajuje z energie, zo zdravia fyzického aj duševného. Celý proces vyčerpávania baterky trval skoro dva roky.

Kam to až zašlo? Čo bolo na tom najhoršie?

Zrazu mi moje telo povedalo stop. Ja som zo dňa na deň prestala spať. Bola som zahltená povinnosťami, ktoré som mala potrebu stíhať a robiť ich najlepšie, ako som vedela.

Čo nasledovalo?

Neskutočný strach. Ten stav som vôbec nevedela identifikovať. Zaspala som, o hodinu som sa zobudila a celú noc som bola hore. Môj parasympatický nervový systém, ktorý je zodpovedný za regeneráciu, sa akoby odopol. K tomu sa pridružili tráviace problémy. Primárne som začala riešiť základné vyšetrenia, ktoré neodhalili nič zásadné okrem citlivosti nervového systému. Začala som so sebou pracovať na mentálnej úrovni, ale paradoxne mi nič nepomáhalo. Vtedy si ma našiel celostný koučing, ktorý mi pomohol pochopiť minulosť, zastabilizoval ma v prítomnosti a naučil ma robiť prvé akčné kroky, na ktorých som videla, že sa situácia mení k lepšiemu. Proces stabilizácie trval približne 6 mesiacov. Znamenal pravidelné sedenia každé 2 týždne a zavádzanie drobných krokov, zmien. Postupne som zmenila mnohé z nefunkčných nastavení a nabehla na doslova nový životný štýl.

Čo si si z tejto skúsenosti odniesla ty sama pre seba?

Pre mňa to bola neuveriteľná škola života. Napísala som 8-dielny seriál pre ženský magazín Akčné ženy, v ktorom opisujem svoju cestu k vyhoreniu aj ako z neho von. V záverečnej, ôsmej, časti, píšem, že toto náročné obdobie vnímam ako dar. Preto mám potrebu o tom hovoriť. Vyhorenie je stále vnímané ako téma, za ktorú by sme sa mali hanbiť. Téma, o ktorej sa nehovorí, lebo je to ešte často považované za zlyhanie. Mne to však nastavilo zrkadlo a umožnilo mi to vrátiť sa k sebe. Život po ňom je oveľa láskavejší a pravdivejší.

Lenka Siklienková

Vráťme sa trochu v čase. Už počas prvej materskej si si začala robiť prvý výcvik. Čo ťa previedlo k tejto myšlienke?

Po tom, ako som prvýkrát otehotnela, sa na mňa obrátilo niekoľko žien s otázkami, ako sa mi to podarilo a čím sme si prešli. Vtedy som si uvedomila, že toto je pravdepodobne to pomáhajúce zamestnanie, ktorému sa chcem venovať, keďže môjmu otehotneniu predchádzalo ukončenie 11-ročnej kariéry a odchod z korporátu.

Zároveň som si uvedomila, že hoci viem všetkým tým ženám rozprávať o svojich skúsenostiach, neznamená to, že to bude fungovať aj u nich. To bol prvý impulz k tomu, aby som si urobila svoj prvý koučovací výcvik. Nasledoval výcvik pre terapeutov a neskôr spomínaný celostný koučovací výcvik, ktorý spájal obe predchádzajúce metódy. Celé toto obdobie trvalo šesť rokov.

S akými ťažkosťami za tebou ľudia najčastejšie prichádzajú? Sú to iba ženy alebo aj muži?

Prichádzajú aj muži, aj keď s nimi riešim skôr prácu alebo vzťahy. U nich nie sú rodičovské témy až také časté. Sprevádzam ľudí, ktorí sú unavení, unudení, stratili životnú energiu, nevedia sa v živote posunúť ďalej v práci alebo v súkromí. Zo žien prichádzajú mamy rôznych vekových kategórií, ktoré okrem vyššie spomenutých tém potrebujú oporu v tom, že sa necítia v rodičovstve či práci dobre.

Výskumy realizované v zahraničí v ostatných rokoch hovoria jasne. Pri dopytovaných mužoch bolo 42 percent už v štádiu rodičovského vyhorenia, pri ženách to bolo viac ako 60 percent. Obdobie pandémie prispelo k zhoršeniu vnútornej pohody rodičov. Bolo to obdobie, kedy boli ľudia uzavretí v jednom priestore. Museli sa starať o deti, pracovať, mali obavy o rodičov, nemali priestor pre seba. Dopady tohto obdobia pociťujeme ešte aj dnes. Ženy, ktoré za mnou prichádzajú, si uvedomujú, že takto nechcú žiť. Chcú byť vzorom pre svoje deti, chcú sa k nim pekne správať a chcú sa cítiť dobre. Toto je veľká odvaha, dôležité uvedomenie a prvý krok ku zmene.

Existuje veľa žien, ktoré majú obmedzené možnosti zmeniť prácu alebo požiadať druhých o pomoc. Čo by si poradila im?

Skúsenosť z praxe ukazuje, že možností máme väčšinou viac, ako ich často samy vidíme. V tom pomáha sprievod napríklad v podobe koučingu. Ten nie je o dávaní rád. Ja klientkam kladením otázok pomáham nájsť oblasti, kde je problém alebo hneď aj riešenia problému, ak ho vedia pomenovať.

Väčšina z nich zistí, že ich podporná sieť existuje, len si potrebujú dovoliť ju využiť a požiadať o pomoc. Niekedy sa ženy počas materskej izolujú. Prispieva k tomu ich vnútorný pocit nedostatočnosti, vnútornej hanby, že materstvo nezvládajú tak dobre ako ostatné mamy. K vyživeniu týchto mamín výborne slúžia podporné skupiny. V nich nejde o to zistiť, ktorá mamička je šikovnejšia. Dôležité je vyrozprávať sa, vzájomne sa podporiť. Mnohé z nich načerpajú inšpiráciu, ako sa veci dajú robiť inak a to je pre mnohé z nich veľký nádych.

Existuje aj skupina žien, ktoré sa skutočne nachádzajú v ťažkej situácii a len ťažko sa im hľadá riešenie. Zakladáme občianske združenie a verím, že sa mi podarí získať podporu zo štrukturálnych fondov. Rada by som podporila tému spokojnosti v rodičovstve z pohľadu výskumu, ktorý na Slovensku, žiaľ, nebol doposiaľ realizovaný, aby sme vedeli, ako na tom naši rodičia sú. Verím, že sa mi podarí získať zdroje aj zo sponzoringu, aby sa mohla vytvoriť virtuálna podporná sieť. Tam sa budú môcť uchádzať o pomoc aj mamy v ťažkých životných situáciách. Súčasťou tohto projektu bude podpora mamičiek po pôrode, počas materskej dovolenky, ale aj po návrate do práce.

Z tvojho rozprávania som zachytila, že si vo svojom živote viackrát pociťovala zlyhanie. Objavila si, z čoho pramenilo tvoje presvedčenie, že musíš byť čo najdokonalejšia?

Každý si zo svojho detstva odnáša nejaké traumy a na obhajobu rodičov je treba povedať, že detská trauma môže vzniknúť z jednej hlúpej vety rovnako, ako keď je dieťa pravidelne trestané. Chvíľu trvá než určité udalosti zo svojej minulosti dokážeme pomenovať, pochopiť a nakoniec pustiť. Zažila som výchovu, kde bola častá kritika, dávanie druhých na prvé miesto. Moji najsilnejší sabotéri mi vytvárajú sklony k perfekcionizmu, tlak na výkon, snahu mať veci pod kontrolou. Začiatok je poznanie seba a potom môžeme porozumieť aj ostatným. Dôležité je byť si vedomý svojich vnútorných sabotérov. S týmto konceptom ja pracujem. Vďaka vnútorným sabotérom vieme pochopiť, prečo opakovane pociťujeme nepríjemné emócie.

Čo by si odkázala vyčerpaným a frustrovaným rodičom?

Dovoľte si nasadiť kyslíkovú masku najprv sebe a až potom svojmu dieťaťu.

Lenka Siklienková

O aktivitách Lenky Siklienkovej sa viac dozviete na:

https://www.lenkasiklienkova.com/