Edual
Inšpirácie pre výchovu detí
Knihy


Ako ustáť hnev tínedžera?

11. marec 2021 - Články - Alena Vytřísalová

Ako väčšina chalanov v tomto veku, obzvlášť v čase súčasnej izolácie, aj trinásťročný Jakub sa rád hráva online počítačové hry so svojimi kamarátmi. Keby bolo na ňom, od počítača by ho zdvihlo asi len škvŕkanie prázdneho žalúdka. To je dôvod, prečo si rodičia s Jakubom dohodli podmienky používania elektroniky. Napriek tomu, že rozumejú potrebám svojho syna, chcú, aby sa počas dňa venoval aj iným činnostiam, hoci si uvedomujú, že nie sú preňho také atraktívne ako online komunikácia s kamarátmi. Jakub teda chodí každý deň von, cvičí, číta, hrá na gitaru, telefonuje so svojimi spolužiakmi a keď je treba, pomáha aj rodičom.

Nedávno prišiel za mamou, že si chce kúpiť novú hru na Xbox. Mama sa začala zaujímať, o akú hru sa jedná a čo je jej podstatou. Jakub vie, že mama nie je veľmi naklonená strieľačkám, a preto začal vymenovávať kamarátov, ktorí hru hrajú. Mama pochopila vyhýbavý manéver, a preto sa spýtala priamo, pre aký vek je hra určená. Jakub pochopil, že niet úniku, a preto jasne odpovedal, že od osemnástich.

„Jakub, koľko máš rokov?“ opýtala sa mama. „Trinásť,“ odpovedal otrávene Jakub. „A koľko rokov ti zostáva do osemnástich?“ položila pokojne ďalšiu otázku mama. „Päť,“ povedal smutne Jakub. „To nie je rok ani dva, to je celých päť rokov. To, že je tá hra pre osemnásťročných, má asi nejaký dôvod, nemyslíš?“ Mama pokračovala: „To, že sme ti dovolili hry od pätnástich, považujem za dostatočný ústupok.“ „O dva mesiace mám štrnásť. Mama, všetci to hrajú, všetkým to rodičia dovolia,“ bránil sa nahnevane Jakub. „Ja viem, že tieto hry veľa tvojich kamarátov hrá a že im to rodičia dovolia, ale to neznamená, že je to správne a že sa ja budem rozhodovať podľa toho, ako sa rozhodujú ostatní,“ povedala už trocha dôraznejšie mama. Jakub dodal ešte niekoľko nepríjemných poznámok a nahnevane odišiel do svojej izby.

Smutný chalan

Mama vložila hlavu do svojich rúk a sústredila sa na svoj dych. Začala si uvedomovať bolesť v podbrušku ako vždy, keď ju niečo trápi. Vedela, že potrebuje pomôcť najprv sama sebe. Pohodlne sa oprela o operadlo stoličky, položila si obe ruky na boľavé miesto a zhlboka dýchala. O chvíľu cítila, ako bolesť slabne, akoby ju ruky vytiahli z tela von. Po chvíli sa v myšlienkach vrátila k nepríjemnej situácii s Jakubom. Jej vnútorný konflikt akoby nemal riešenie. Uvedomila si, že tento spor nebude mať víťazov. Toľko svojmu synovi rozumela. Vedela, aké to je, keď jej kamarátky z mladosti hovorili o zážitkoch, pri ktorých ona nesmela byť. Vedela aj to, že by bolo nezdravé, keby sa jej syn každý deň hodiny prizeral krvavým scénam a nielen to, stal sa ich súčasťou. Čo celú situáciu ešte viac zhoršovalo, bol fakt, že Jakubov plnoletý brat túto online hru s kamarátmi hrával a občas Jakubovi doprial, aby sa naňho pri hre pozeral a dokonca, aby si ju sám vyskúšal. Keď sa mama pozrela na situáciu zo všetkých uhlov pohľadu, išla za Jakubom do izby, aby mu povedala, ako veľmi mu rozumie. Že je jej ľúto, čomu teraz musí čeliť a tiež mu chcela vysvetliť svoje dôvody, prečo takéto hry plné krvavých masakrov nechce dovoliť. Jakub ju však odmietol počúvať, a preto mu dopriala viac času na upokojenie. Pri večeri sa k téme už nevracali. Večer s Jakubom skúšal hovoriť aj jeho starší brat, no Jakub sa zlostil na celý svet, a tak išiel spať nahnevaný.

Ráno nebola nálada o nič veselšia, to však nebol dôvod, aby mama Jakuba nepožiadala, aby jej pomohol s raňajkami. Po obede už bol Jakub pokojnejší, a preto ho mama požiadala, aby ju chvíľu počúval. „Chcem ti povedať, že viem, aké je to pre teba ťažké.“ Jakub sa tváril urazene, oči obracal k stropu, ale mamu neprerušoval. „Chcem ťa ubezpečiť, že sa mi takéto rozhodnutia nerobia ľahko, keď vidím, ako ťa to trápi. Chcem, aby si vedel, že ťa nechcem trestať ani ti inak ubližovať, napriek tomu si za svojím rozhodnutím stojím, aj keď si na mňa teraz nahnevaný.“ Jakub sa nazlostene zdvihol zo sedačky a odišiel so slovami: „To vidím, ako ma chápeš. Keby si ma chápala, tak mi to dovolíš.“ Mama sa nepokúšala syna zastaviť. Pochopila, že nie je zatiaľ v stave pozrieť sa na situáciu jej očami. Bola rada, že si ju Jakub vypočul a vedela, že urobila všetko, čo bolo v jej silách. Teraz je na ňom, ako a kedy sa s hnevom vyrovná. Každopádne vie, že ho mama ľúbi a že je dosť silná ustáť aj takúto situáciu.

Onedlho Jakub pribehol do kuchyne a smial sa akoby nič. Mama ho oslovila, počkala si na jeho očný kontakt a s úsmevom a neskutočnou úľavou povedala: „Milujem ťa! Nie za to ako sa správaš, ale za to, že si.“

Najnepríjemnejšie situácie nastanú v rodine vtedy, keď sa dospelí cítia bezmocní.
Hedvig Montgomeryová (z knihy Čaro rodičovstva)