Keď sa dieťa rozhodne neposlúchnuť...
Pred časom som v jednom materskom centre prezentovala knihu „Minútové karhanie“. Mamičky prekvapivo vyjadrili nedôveru nad jej názvom, nad slovom „karhanie“. Na jednej strane ma potešilo odhodlanie mladých mamičiek, ktoré sa vydali cestou výchovy svojich detí bez karhania. Na strane druhej som premýšľala, či je vôbec možné vychovať dieťa bez toho, aby sme mu jasne a zreteľne povedali, aké správanie je v našej rodine neprijateľné.
Otázka je, čo si kto predstaví pod slovom „karhanie“. Karhajúci rodič môže byť ten, kto kričí, vyčíta, vyhráža, zastrašuje, moralizuje, ponižuje, zosmiešňuje.... Karhajúci rodič môže byť ale aj ten, kto usmerňuje, dáva hranice, poskytuje spätnú väzbu, upozorňuje, vysvetľuje...
Predstavte si takúto situáciu: nachystáte svojej sedemročnej dcére misku s jahodami na jedálenský stôl, zatiaľ čo ona sedí na sedačke a pozerá televíziu. Oznámite jej, že umyté ovocie má na stole, dovolíte jej natočiť televízor, aby si mohla dopozerať rozprávku pri jedálenskom stole. Keď sa po pár minútach vrátite, zistíte, že vaša dcéra sedí s miskou jahôd na sedačke a sústredene sleduje napínavý príbeh. Pripomeniete jej, že u vás doma sa je pri stole, obzvlášť, keď sa jedná o mäkké ovocie, ktoré by mohlo zašpiniť sedačku. Vaša ratolesť sa zdvihne, aby urobila to, čo ste jej povedali. Zatiaľ, čo sa presúva k jedálenskému stolu, vy vidíte rozpučenú jahodu na sedačke a červenú škvrnu na jej šortkách.
Ako by sa mohla vyvíjať situácia, keby sme sa chceli vyhnúť karhaniu?
„Vidím rozpučenú jahodu na svetlej sedačke a na tvojich šortkách. Čo s tým urobíš?“
Deti sú rôzne, a preto aj ich reakcia môže vyzerať rôzne. V najlepšom prípade by konverzácia mohla pokračovať takto: „Mami prepáč, viem, že som ťa neposlúchla, už sa to nebude nikdy opakovať, naozaj som sa z toho poučila. Ihneď vypnem televíziu a idem vyčistiť tú škvrnu.“ Pripomínam, že sa jedná o sedemročné dievča, takže uvedená empatická reakcia dieťaťa je síce ukážková, ale bohužiaľ menej častá. Mohli by sme tiež počuť: „Aha, nevšimla som si, no tak prepáč“, alebo „Prepáč, veď je to iba sedačka“, či „Teraz to čistiť nebudem, chcem si dopozerať rozprávku“, alebo dokonca „Tvoja chyba, nemala si mi dávať jahody“. Domnievate sa, že dokážeme takto sa vyvíjajúci scenár ukončiť inak, než jasným vyjadrením svojich pocitov, očakávaní, hodnôt, a dôsledkov?
Či už našu reakciu nazývame karhanie, napomínanie alebo usmerňovanie, jedná sa o poskytovanie spätnej väzby, ktorá je pre dieťa nesmierne dôležitá a stáva sa akýmsi semaforom v jeho živote. Pokiaľ je spätná väzba poskytnutá bez urážok, ponižovania, vyhrážania a splní svoju úlohu – poučiť sa, nezáleží na tom, ktoré synonymum si zvolíme.
Dr. Nelson nám vo svojej knihe „Minútové karhanie“ ponúka metódu, ako v jednej minúte dieťaťu povedať, že to čo urobilo, nie je v poriadku, ale my ho za to, čo urobilo neprestávame mať radi a naopak ho chceme uistiť, že mu naďalej dôverujeme.
Podľa Dr. Nelsona by naša reakcia mohla znieť takto:
„Som nahnevaná, keď vidím zničenú sedačku. Je treba si vážiť všetkého, čo okolo seba máme. Pravidlo, že sa je iba pri jedálenskom stole má svoje dôvody a platí pre každého.“
Dôrazný tón v hlase dá dieťaťu jasný impulz do mozgu, že niečo nie je v poriadku.
„Tak poď, pokúsime sa to vyčistiť. Verím, že sa nám to podarí a hlavne verím, že si sa dostatočne poučila. Vopred ťa ale chcem upozorniť, že keď škvrna ostane na sedačke, budeš musieť prispieť na čistiacu službu alebo na nový čistiaci prostriedok.“
Zmierlivý tón ubezpečuje dieťa o tom, že robiť chyby je ľudské a tento fakt nijako nenarušuje vzájomný vzťah medzi vami. Je však treba vedieť i to, že keď sa dieťa rozhodne neposlúchnuť, môže to mať svoje dôsledky.
„Je príjemnejšie rozvaľovať sa na sedačke, keď pozeráš televíziu a pri tom pojedať jahody, pravda? Niekedy však musíme za veľké pohodlie vynaložiť veľké úsilie.“
Keď dieťaťu vyjadríme pochopenie zostávame s ním v spojení a máme väčšiu šancu, že ono bude schopné pochopiť nás.
Túto metódu komunikácie ocenia rodičia, učitelia, vychovávatelia, tréneri, ale i deti samotné. Veď, kto má rád dlhé moralizovanie, vyčítanie, ponižovanie, zosmiešňovanie...
Deti sa takéto reakcie veľmi rýchlo naučia vypínať alebo si ich odnášajú do dospelosti, kde im strpčujú život.
Či už karháte, napomínate, upozorňujete alebo vysvetľujete, robte to stručne, jasne a s porozumením, tak ako nám to radí Dr. Nelson v knihe „Minútové karhanie“ https://www.edual.sk/minutove-karhanie-2, kde nájdete aj ďalšie návody na riešenia podobných každodenných situácií.
