S veľkým potešením vítam knihu Minútové karhanie
hovorí Mgr. Zuzana Bečvářová, pedagóg so špecializáciou na predškolské vzdelávanie, ktorá vám v článku nižšie ponúka svoj ucelenejší názor na knihu Minútové karhanie od Geralda E. Nelsona.
Výchova detí je pre každého rodiča, učiteľa, vychovávateľa či pestúna jednou z kľúčových ľudských činností, prebiehajúcich niekoľko rokov, tj. od narodenia dieťaťa až do jeho dospelosti, veľakrát aj dlhšie. Výchovný štýl sa po celú dobu vývoja ľudstva menil v závislosti od spoločenskopolitických pomerov, tradícií, situácií. Je známe, že výchovný štýl sa prenáša z generácie na generáciu a vyznačuje sa veľkou zotrvačnosťou. Preto, pokiaľ neštudujeme odbor pedagogika na strednej, vyššej alebo vysokej škole, preberáme prevažne výchovné metódy od svojich rodičov či vychovávateľov, v lepšom prípade prečítame príručky, ktoré sa výchovou zaoberajú. Veľakrát sa ale dostávame do situácie, že na deti nestačíme, nevieme si rady, a preto pristupujeme k jednoduchému riešeniu – trestaniu detí. Tresty ale situáciu neriešia, naopak spôsobujú ďalšie nabaľujúce sa problémy – hnev, nenávisť, agresiu, pocit neporozumenia, nespravodlivosť a pod. Problém výchovy detí sa zdá byť hlavne v posledných dvadsiatich rokoch stále komplikovanejší. Súvisí to, ako už som poznamenala, so zmenou spoločenského usporiadania i so zmenou štátnej politiky v oblasti vzdelávania. Demokratizácia a humanizácia spoločnosti sa premietla do vzdelávacích programov všetkých škôl, vrátane materských škôlok. Deti sa v rámci nového ponímania dostali so svojimi pedagógmi do „partnerskejších vzťahov“, sú si dobre vedomé svojich práv i sily a moci svojich rodičov. Zrejme najväčším problémom vo výchove sa javí veková kategória druhého stupňa základnej školy.
Rodina sa taktiež zmenila. Má ďaleko väčšie práva než v minulom režime, keď niektoré rozhodnutia za rodinu preberal štát (jednotná škola), ale hlavne – rodina má na deti stále menej času. Deti, najmä vo väčších mestách, nežijú bežným spoločným „behaním vonku“, ale sú zamestnané rôznymi aktivitami, krúžkami a podobne, lebo na ulici nie je bezpečne. Veľa času trávia pred televíziou, počítačom a pod. Častejšie sa u detí objavuje hyperaktivita a prejavy negácie až agresie a to už v predškolskom veku. Deti sú a vždy budú najcennejším bohatstvom spoločnosti. Je na čase hľadať cesty a napravovať to, čo sa nedarí. Preto s veľkým potešením vítam ako pomocnú ruku pre všetkých rodičov a vychovávateľov publikáciu Minútové karhanie.
Ide o metódu, ktorá sa zdá byť na prvý pohľad veľmi triviálna, ale práve v jednoduchosti vidím jej silu. Od vychovávateľa však vyžaduje trpezlivosť a dôslednosť, ale aj vieru, že prinesie žiadaný efekt. Kniha Minútové karhanie sa snaží o zmenu kvality vzájomných vzťahov vychovávateľov a vychovávaných. Pravidla spoločného spolužitia, pocit dôvery, istoty, porozumenia a spravodlivého jednania a dôslednosti, sú veľmi jasne deklarované. Väčšina pedagógov tieto zásady výchovy pozná a pri práci predovšetkým s predškolákmi ich aj úspešne uplatňuje. Väčší problém vnímam u výchovných postupov samotných rodičov. S nesprávnymi a neprimeranými výchovnými postupmi sa stretávame často i na verejnosti (napr. slovník plný nepekných výrazov, zastrašovanie detí nesplniteľnými vyhrážkami, manipulácia s deťmi a telesné tresty). Za zatvorenými dverami domácností to pravdepodobne vyzerá ešte horšie. Preto je vhodné najmä rodičom pripomínať, že deti sa chovajú tak, ako to vidia u dospelých (učenie napodobňovaním), deti vyrastajúce v neprimeraných vzťahoch vlastne vôbec za svoje nevhodné správanie nemôžu.
Všeobecne povedané, ide o rešpekt ako k individualite samotného dieťaťa, jeho potrebám a záujmom, tak aj o rešpekt ku kvalite rodinných a medzigeneračných vzťahov. Pocit istoty a dôvery potrebuje dieťa už v matkinom lone. Deti hrajúce sa na pieskovisku chodia každú chvíľku k maminke na lavičku „natankovať“ pocit istoty. Dieťa v materskej škole potrebuje mať dobrú pani učiteľku, ktorá ho pred ostatnými nezosmiešni, ale pomôže mu s riešením problému. Dieťa v škole potrebuje istotu, že keď niečo pokazí, dá sa to napraviť, a tak môže pokračovať. K týmto istotám neoddeliteľne patria aj určité pravidlá správania – spoločného spolužitia. Bez pravidiel to nejde. Porušovanie či nedodržovanie pravidiel zo strany vychovávateľov je nebezpečné. Aj malé deti veľmi dobre a rýchlo vycítia štrbinku nedôslednosti a začnú byť pánmi situácie a tzv. „cvičiť“ s rodičmi. Pravidlá je vhodné vytvárať s deťmi spoločne.
V metóde Minútové karhanie vidím výborné pravidlo, ktoré by malo pomôcť v súčasnej situácii všetkým vychovávateľom a najmä rodičom s výchovou všetkých detí, hlavne detí problémových.
Táto metóda nesie v sebe všetky atribúty ľudských potrieb a záujmov vrátane rešpektu k ľudskej dôstojnosti a vytvárania korektných medziľudských vzťahov, a to z pohľadu vychovávajúceho ako aj z pohľadu vychovávaného jedinca. Prispieť by mala k ozdraveniu a zavedeniu určitého poriadku v každej rodine, triede, skupine a tým i k vytvoreniu priaznivejšej atmosféry. Pre deti je veľmi dôležitý vzor rodiča. Dieťa sa učí, ako riešiť problémové situácie efektívne. Pre celú spoločnosť by to mal byť smer, ako sa postupne začať „uzdravovať z duchovnej krízy“.
Preklad z angličtiny je veľmi vydarený, čitateľný, preložený do zrozumiteľnej slovenčiny, slúžiť by mal veľmi dobre všetkých čitateľom, nie len profesionálom, ale aj laickej verejnosti. Kniha má prehľadnú štruktúru a zhrnutie v závere. Čitateľ sa v nej dobre orientuje a predpokladám, že takmer každý nájde riešenie pre svoj problém. Kniha je určená pre všetkých vychovávateľov, ale predovšetkým pre rodičov. Rodičia by mali v sebe nájsť vôľu riešiť problém, vydať sa touto cestou a hlavne nájsť si čas na realizáciu odporúčaných postupov. Mali by sa obrniť trpezlivosťou v prípade, že požadovaný efekt sa nedostavil okamžite. Využívať metódy minútového karhania, inými slovami byť múdry, trpezlivý a dôsledný vychovávateľ bez reakcií afektu, bude cestou dlhodobej záležitosti.
Mgr. Zuzana Bečvářová
Mgr. Zuzana Bečvářová je pedagóg so špecializáciou na predškolské vzdelávanie, špeciálnu pedagogiku a školský management. Pracovala ako učiteľka a riaditeľka v niekoľkých materských školách, ako metodička predškolského vzdelávania, ale aj ako školská inšpektorka. Venovala sa prednáškovej činnosti, spolupracovala s Výskumným ústavom pedagogickým, Pedagogickou fakultou UK Praha a vzdelávacími centrami. Je autorkou niekoľkých odborných kníh o predškolskom vzdelávaní.
